Oprášim staré časy, tých pár chvíľ krutých. Alebo radšej...

Tak som sa teda vracala naspäť, po extrémne krátkej dovolenke. Nevyspatá, sklamaná a s rozvŕtaným zubom. V hlave som mala najväčší bordel na svete a pri myšlienke na sobotu som sa ešte stále šialene hanbila. V kufri nabalené klobásy, horalky, lacné cigarety a cviklu, v kabelke vianočné rozprávky.

Vyprevadila som tatina domov, dala si cigu, sledovala Petra Modrovského, ako sleduje, či sa naňho niekto pozerá a išla hore, odhodlaná urobiť si z kabelky tašku harryho pottera a napchať tam toľko hruškovice, koľko sa len bude dať. Už nech som na Victorii a hľadám zastávku.

"Čááu."
Zdvihla som hlavu a zrazu ma kontroloval chlapec, u ktorého sme každú nedeľu poobede sedávali v pivnici. Teda, on sedel za bubnami, ja na stoličke a ešte dvaja tam postávali. Naša konverzácia bola viac, než trápna.
áááá, ty žiješ v londýne? nóó, ja teraz robím tu. nóó, v trnave to je už nahovno, čo?

Pamätáš si, kedy sme ho naposledy stretli? 26.novembra minulého roku. V ten deň mi tatino oznámil ďalšiu svoju diagnózu a ja som to už prestala zvládať. Hrali ste v Seredi a odkedy som nastúpila do auta, nechcela som sa s nikým rozprávať, lebo ak by som povedala ň, rozrevala by som sa ako malé decko. Vystúpili sme pri nejakej stoke, mal si navigovať auto, ale ja som ti to povedala. A potom si ma nepustil, sedel pri mne a lial, čo sa do mňa zmestilo. Na pódiu si zasa šalel a skákal po stoličkách po kraji. Po koncerte si prisadol chlapec, ktorý ma predpredvčerom kontroloval na letisku a snažila som sa z neho vytiahnuť všetky novinky, kým si sa ty otáčal pre borovičku. A potom si už nepamätám. Ráno sme sa zobudili, našla som si 500 neprijatých hovorov, lebo šikovnicu zrazila babeta, smsku od chlapca, ktorý ma predpredvčerom kontroloval na letisku a vypla som telefón, lebo sa mi spalo tak, ako celý týždeň nie. Dal si si obed v meste, lebo ja som ešte stále nevedela jesť a poobede si škaredo pozeral na Nestydu a ja som zasa spala. Prišlo Prago pyčo, koflík pre Matúša, aby sa presadil, no aj tak sme ho retardovane nosili na hlavách a smiali sa na tom. Mleli sme z posledného a o šiestej ráno som odkväcla do postele, aby som zasa týždeň nespala. A tak to išlo týždeň čo týždeň, pamätáš sa?

A teraz predomnou stál chlapec, ktorého poznám odjakživa a nemali sme o čom. On nemal číro a paličky, ja som v ruke nemala cigaretu a hlave opicu. Kedysi sme vedeli po koncertoch sedieť hodiny a hodiny, čakať na prvý vlak, motať sa po meste a rozprávať sa. Ako sa mi vždy snažil brať cigaretu z úst a potom mi dať pusu a ako sme sa na tom potom smiali. A jednoducho sme nemali o čom. Bolo mi z toho divne.

Včera bol piatok, ja som sedela pod dekou, práčka prala, pozerala som komédiu o Fockerovcoch a šialene sa na tom smiala. Pozrela sa na mňa Katka, povedala, že potrebujem chlapa a priniesla mi horúcu zeleninovú polievku.

Ale mne sa už nechce behať celé víkendy po koncertoch, nechce sa mi ani sedieť v krčme a opiť sa tak, ako to vieme my a nechce sa mi ani sedieť pri víne na dome a a opiť sa tak, ako sa to robí v Londýne. Chce sa mi doprdele sedieť pod dekou, smiať sa na trápnej komédii, sŕkať polievku a rozmýšľať nad tým, ako sa pečie crunch. Nechce sa mi ani počúvať o tom, ako som stúpila vedľa, keď som sa neovládla.

A celý môj pobyt doma bol omyl. Som rada, že som vás videla, som ale menej rada za to, čo som videla. Ako Zuzka povedala, všetci chlastajú, ešte viac, než predtým. A ja som si myslela, ako veľmi sa zabavím. Namiesto toho mám už takmer týždňovú poflámovú depresiu a istotu, že sa TAM už vrátiť nechcem. To radšej tá deka.

a asi iba ty vieš, že prečo, a to by som ani nemusela byť taký nechutný idealista.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu