Nepomáhajú vyšetrenia, odbery krvi, slín a ani posedenia s otázkami.
Som jednoducho na baterky. Pravidelne ich dobíjam medzi svojimi ľuďmi, ktorí už dávno nie sú tí, čo bývali. Bola to moja voľba, vymeniť ľudí, ktorí so mnou 8 rokov drali školské lavice za niekoho, koho až tak veľmi nepoznám. Také uvoľnenie. Na to, aby sme sa s tými novými poznali, o sebe nepotrebujeme vedieť detailné informácie o prvom alkoholickom excese, prvých krámoch alebo o prvom oholení nôh. Zvláštna forma slobody.
Ale baterky. Dobíjam ich. Po víkendoch, trochu cez týždeň v práci, ktorú fakt zbožňujem a darí sa mi (aj keď som už spravila prvú chybu a bol mi udelený prvý škaredý pohľad a čierny bod. A bola som na to zvláštne hrdá, pretože mi to ukázalo, že ani ja nemám pozíciu miláčika, akú som si myslela, že mám, aspoň tomu všetko naznačovalo). Cez víkendy je to kurva rock"n"roll, cez týždeň nohy vyložené v jedinom hudobnom klube v Trnave, pohár vína a nespánok. Ja naozaj nepotrebujem spať, aby som bola plne nabitá a pripravená fungovať... Stačí mi len taký ten pocit kľudu a istoty, že keď si tie nohy vyložím, neprepadnú.
Pretože, všetky moje aktivity sú neisté. A sú pre mňa stresujúce. Pred každou vecou, na ktorej mi záleží, sa nakazím zvláštnou formou perfekcionizmu, ktorý u mňa vyvoláva stres. Pre mňa je to stres, ktorý ma posúva vpred, ale pre ostatných som hnusná, namyslená piča, ktorá chce každému ublížiť a zarobiť na ňom. Ale moja práca je vždy dobrá, dávam si na nej záležať a ten krik a nadávky, ktoré zo mňa pod vplyvom stresu vychádzajú, je len zárukou dobrého výkonu. Pretože ak už niečo robím chcem, aby to bolo najlepšie.
Žijem so svojou prácou, veď robím veci, ktoré by chcelo robiť milión ľudí. S tým, že ma bavia, napĺňajú, dokonca som im bola s vidinou vysnívaného života vzdať sa svojich kamarátov a tých, ktorí mi mi boli blízki a vymeniť ich za cudzích ľudí, s ktorými žijem pre okamih a nie zo spomienok.
Je to ťažké, keď ma to všetko tak veľmi baví, a zároveň tak veľmi deptá. Tie stresy, podrazenia nôh, neistota a prázdne sľuby. Raz som hore, raz dole, ale o tom som už písala, žijem na horskej dráhe. Existujú ale chvíle, kedy ma to položí. Jednoducho si naložím na plecia príliš veľa predsavzatí, a ako sa mi postupne rúcajú, lámem sa, až ma to nakoniec zlomí.
Zopár dní už som ale v nových dimenziách týchto zlomov. Z psychického to prešlo na fyzické. Nie je výnimkou, že svoje jedlo vidím dvakrát alebo že ma roztrasie ako osiku, zozeleniem a vládzem len ležať a skuvíňať od kŕčov. A uvedomujem si, že s týmto mi lekári pomôžu až vtedy, keď budem sama chcieť.
Čistý absťák a čierne myšlienky, vystriedané záchvatom tešivosti.
A potom tá neustála zmätenosť, keď sa dejú veci.
Fakt fetujem život a uvedomujem si, že balansujem. Takými rôznymi spôsobmi. Ale keď som spadla, zdvihla som sa. Alebo ma zdvihli tí, ktorí pri mne stoja, či sú to "tí noví" alebo "tí starí".
Celý život je o dávkovaní a ja som sa ním jednoducho predávkovala.
Tak ma chvíľku nechajte potichu myslieť.
Denník
Komentuj
10 komentov k blogu
2
a nepochopiteľne sa mi to chrachľovanie vrátilo..no pochopíš ten organizmus?
5
zavoláme b. murrayho, nasadne do citrónu, zaparkuje pred vchodom, vyberie z batožinového priestoru hoover a démonov povysáva?
6
máš tú chvíľku mať. pause a reset by mali byt velmi blízko seba. a boli by to najpouzívanejsie tlačidla v pondelky a nedele.
8
blogy som na birdze prestala citat uz velmi davno ale tusim zas zacnem
Napíš svoj komentár
A jo - punk bol biznis, je biznis a bude biznis, aj keď sa bojíme (aspoň ja) vypýtať si na celú cestu a nočné posedenie u Býka. This life is great, hell yeah!