V poslednej dobe sa toho pre mňa fakt veľa zmenilo, vo všetkom. Vzťahy pre mňa nabrali rozmer, o akom sa mi ani nesnívalo (taká žena ako ty je iba jedna z tisícov), po troch rokov nejedenia alebo prežierania sa, abstinencie alebo týždňových žúrov a niekoľkodňových mikrospánkov s nekonečným vyspávaním mám pevný režim, ktorý dodržujem. Konečne som zostala dospelá. Dobre, síce sa dokážem rehotať 2 hodiny na tom, ako buchocú dvere, ale aspoň sa už nehanbím za svoje excesy, ktorých bolo v časoch mojej post puberty fakt príliš.
Mám taký ten svoj kľud, o ktorom som písala už minule. Momentálne je však ten kľud iba v predchádzajúcom blogu, keďže horská dráha zasa úraduje. V minul stredu som sa zobudila so strašnou náladou. Myslela som, že to je len obyčajná poflámová depresia, ktorá bude vyliečená minerálkou a tými správnymi rozhovormi. Uvedomila som si, že to tak nie je.
V utorok sa pre mňa skončil trojročný maratón, na ktorom som si dala fakt záležať. Skončila som niekde, do čoho som vkladala kopec energie, peňazí, školy a kvôli čomu som sa bola schopná hádať s našimi, s kamarátmi a so všetkými, na ktorých mi záleží. Proces rozmýšľania nad odchodom bol dlhodobá záležitosť. A v utorok to proste fakt skončilo. Povedala som poslednú vetu, preklikla prezentáciu a pustila film. Celý som ho pozerala a nedávala som pozor. V hlave som mala to, čo všetko som vďaka tej práci za tri roky spoznala. Ako som sa z dobrovoľníka dostala na pozíciu projektového manažéra. Koľko idiotov som stretla, koľko parádnych ľudí so mnou chodilo na obedy a ako sme sa vedeli baviť. Spoznala som ženu, ktorá mi dala presný vzor v tom, akou matkou chcem byť a dúfam, že raz vychovám také super dieťa, aké má ona. Spoznala som chlapa, ktorý bol celé tie roky chodiacou pretvárkou a pritom má fakt obrovské množstvo podporovateľov. A prišlo mi za tým všetkým smutno. Za tým zvráteným humorom, nekonečnými poloúchynými debatami a všetko riešiacimi fajčpauzami.
Potrebovala som pri sebe ľudí, ktorí by to pochopili. Namiesto toho však pri mne bolo len trochu viac vodky a nadpočet tých, ktorí by to nepochopili. Poflámová depresia to teda nebola. Vždy mi na ňu pomáhalo previezť sa na leopoldovský cintorín, sadnúť si a pokúsiť sa vybaviť tvoju tvár. Bola som hlúpa, keď som ich nechala vyhodiť všetko, čo mi ťa pripomínalo. Nebyť teba, možno by som počúvala Rihannu a mala už tri deti.
Unavuje ma to, a pritom to milujem najviac na svete. Takmer každý víkend dva koncerty. Cesty a stále noví ľudia, v dôsledku ktorých prichádzam o čerstvo nadobudnutý pocit absolútnej dôvery. Nekonečné vysvetľovanie, ťahanice o výšku vstupného a následné pohľady, ktorými by ste ma najradšej zabili, pretože vy ste sa prišli baviť a nie platiť. V pohode, kapelám vždy stačí chlieb a trochu soli na chuť, že? Namiesto radostného zvítania sme sedeli v tichom Lúči, pili kávu a nemali veľmi čo povedať. Namiesto užívania si atmosféry plného káčka som sedela v bekstejdži na schodíkoch a sledovala dievča v prvom rade, ktoré malo fakt krátke ruky. Namiesto užívania si nočného Trenčína som sedela a trepala debiliny. Namiesto trepania sa domov taxíkom som vyplakávala.
Síce trvám na svojich plánoch na budúci rok, ale momentálne balansujem. Tak vnútorne. Neviem, čo si mám myslieť, neviem, či ma zas niekto nepodrazí a neviem, či to bol všetko len môj pocit alebo sa veci fakt dejú. A neviem, čo spravím, keď to zistím.
Poznám iba dvoch ľudí, ktorí mi v tomto môžu pomôcť. Jeden je s ním a ten druhý mlčí.
Fakt by sa mi zišiel Furby.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
3
nie je projekt ako projekt, preto nie je projektovy manazer ako projektovy manazer
vela stastia v praci prajem!
vela stastia v praci prajem!
Napíš svoj komentár
Ale inak ti prajem, aby si znova našla niečo podobne dobré.