Troška zvláštny deň, branné, alebo prší-neprší?

Noo tak som sa rozhodla napísať ďalší určite veľmi zaujímavý stuck_out_tongue:) a hlavne zmysluplný blog. Keďže dnešok vo mne zanechal veľa tažko vysvetliteľných pocitov, zdôverím sa vám s nimi stuck_out_tongue: ).


Najskor...ráno. Nepršalo! Samozrejme ako vždy, aj dnes ma budil 3x budík... (5:55-to len aby som vedela, že musím vstať, 6:10-mne sa ešte nechcéé... 6:20 ,,Akože kedy sa mieniš prichystať na branné?!" -mama...no dobre, tak už vstávam... )


Obliekla som sa v tempe vzkriesenej 100 ročnej, slepej, s három a lá Yago, mŕtvoly. Niečo po tom som prišla za mamou do obývačky a ľahla som si na gauč. ,,A desiata sa ti spraví sama?" ...taak som jej chcela odpovedať, že hej, ale prešla ma chuť na hádky, chcela som sa dostať na comp a tak som sa radšej spýtala že kedy už pôjde do roboty. Že o chvíľu...Tak som sa tu dostala o 6:50 a zííírala som, že kto mi píše. Ale to nič, medzi tým som si spravila desiatu a...nakoniec aj na vyzvanie danej osoby, aj raňajky (z ktorých mi až tak dobre nebolo a ako vždy som nestíhala do školy.

Ale nakoniec som sa dostala do triedy o 8:05, kde už búrlivo rozoberali včerajšie rodičovské...bolo nás 9, spolu aj s triednou, no...presne ako som vravela, pólka triedy donesie ospravelnenky .
Asi niečo po hodine sme vyšli pred školu (po zistení, že sme šli zlým smerom, sme sa neskôr presunuli za školu) a po pár minútach sme konečne vykročili smerom na Aničku /pre cudzincov taký pošah areál, kam chodíme na brannom vždy /. Šla som s kamoškou a ani neviem kedy (!) sa k nám privčirla triedna...a, chápete, s ňou sa nedá normálne rozprávať, nie to ešte normálne kráčať vedľa nej... Z ničoho nič mi začala chváliť vlasy (no, tie jej oranžovo červeno blonďavé jej určite nikto nezávidí) ktoré mi mimochodom chváli už asi druhý rok. Ale čo tam po tom...nejako si už nespomínam na našu úžasnú cestu..akurát len na tie chabé pokusy dostať sa čo najďalej od pravdepodobne stálecítiacej sa "mladej" triednej.


Dostali sme sa na Aničku. Živí, zdraví, s traumou na celý život (životopis triednej)... Sadli sme si na dáky...ani neviem, čo to bolo, ale bolo to vysoké a šli z toho hmm..káble? Dobre, to je jedno...ono vlastne sme si nesadli priamo na to, ale na takéé...murované neviem čo, pod tým . Troška mi ešte stále bolo zle z raňajok, tak som sa rozhodla nehýbať, no pokašali to pavúky -!!!!- ktorých tam bolo asi...no..dva :/ ale FUJ...kričať som nemohla, sedeli tam aj takí že...z inej triedy a asi by som vyzerala blbo, aj keď mi to v tú chvíľu bolo osem..

No fajn tak to zrýchlim, aby to nebolo dlhé ... potom začalo troška pršať, tak sme šli preč (Asi 30 minút po príchode) cesta s5 bola otrasná, doteraz si necítim nohy, ale koho to zaujíma, no nie?!
Samozrejme, neskôr začalo liať, ale to som už dobehla na bus ááá konečne som doma. A zrýchlila som preto, lebo musím ísť ...tak...to je všetko... podelila som sa s vami..s mojím dňom, ceňte si to (aspoň niektorí ).
Hej a..mám vás rada, aj keď vy mňa nie .

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu