Kamarátky vošli do baru. Bol to taký ten druh baru, kde sa tancovalo, no zároveň sa tam človek mohol opíjať do bezvedomia. Bolo jedno, či je človek plnoletý alebo nie, pokiaľ mal v ruke dostatok eur, vstupenku k liehovinám mal voľnú. Vyšli sme na poschodie, odkiaľ bol skvelý výhľad na parket uprostred podniku. Kamaráti mojich kamarátok sa k nám pripojili a viedli nás k prázdnemu boxu. Posadali sme si. Cítila som sa neisto, už je to dávno, čo som naposledy vkročila do tohto typu podniku. Páchlo to tu cigaretami a alkoholom. Neznášam ten smrad z cigariet. Vždy sa mi potom zle dýcha.
Pozrela som sa okolo. Zdalo sa, že kamarátky sa veľmi dobre bavia, už aj zabudli na moju maličkosť. Každá sa túlila k jednému zo svojich kamarátov, ktorí vyzerali, že už majú nejaké to pivo v sebe. Čašníčka nám každému doniesla pohár piva a deci karpatského. Takže sa to rozhodli roztočiť ešte pred tancovaním. Vzala som svoj pohár karpatského a hodila to do seba na ex. Neskôr som to ešte pomaly zapíjala pivom.
Chalani sa hlučne smiali a predvádzali svoje egá. Občas padla nejaká ta nadávka, vlastne dosť často. Nemala som absolútne náladu na takúto zábavu. Nasilu som sa smiala s nimi a prikyvovala, no mysľou som bola inde. Kedy mi to ide autobus domov? Jeden kamarát mojej spolužiačky si sadol vedľa mňa. Vyzeral, že mal v sebe viac než len to pivo, najskôr do seba už predtým nalial zopár deci vodky.
„Hej, ty – teba nepoznám! Ako sa to voláš? “ jazyk sa mu plietol, ale pohľad mal priamy. Takmer som prevrátila očami. Ach jaj, neznášam týchto pripitých výrastkov. Ale dobre. Večer sa už začal, sedela som tu s nimi a musela som to dohrať do konca. Aspoň do pol dvanástej, kedy, ako som si spomenula, mal ísť môj autobus domov.
„Som Sakie, a ty? “ to bude ale večer. Mala som ostať sedieť doma a čítať si nejakú knihu.
„Ronan, cica, Ronan, moje meno tu pozná skoro každý, vieš? “ uškrnul sa a naklonil sa ku mne bližšie. Cítila som jeho dych na tvári. „Ty sem asi nechodíš často, čo? To by som si ťa zaručene pamätal – teda aspoň myslím, hehe... Hej, Sakie, cica, poď si so mnou zatancovať, čo povieš? “ a hneď sa aj postavil, ani nečakal na moju odpoveď. Vzdávam sa. Tiež som sa postavila a šla s ním na parket. Kamarátky boli v plnom prúde zábavy – každá jedna bola momentálne dosť zaneprázdnená skúmaním úst svojich prísediacich, že sotva zaznamenali môj odchod od stola. Zobrala som si teda pre istotu aj svoje veci, aby som o ne neprišla. Vlastne som mala len jednu malú čiernu športovú mini-tašku, ktorú som si prevesila krížom cez plece.
Zišli sme dole po schodoch. Chytil ma za ruku a ťahal na parket. Hrala nejaká zvláštna rocková pesnička, ktorá mi nič nehovorila. Začali sme tancovať. Teda, aspoň sme sa o to pokúšali. Pozrela som sa rýchlo okolo seba. Každý tancoval inak a svojím vlastným tempom. Ronan sa na mňa škeril a predvádzal nejaké tanečné kúsky. Aspoň myslím, že to mali byť tanečné. Potom zrazu pesnička dohrala a vystriedala ju iná, dosť pomalá. V tej chvíli bol Ronan blízko pri mne. Doslova sa na mňa nalepil. Chytil ma oboma rukami okolo pása a pritiahol si ma ešte bližšie. Tvárou sa otočil ku mne a snažil sa ma pobozkať. Vytrhla som sa mu a chcela ísť preč, ale znova ma chytil a pritiahol k sebe. „Sorry, ok? Nechal som sa uniesť. Fakt sorry.“ Zostala som teda na parkete a tancovali sme. Keď dohrala aj táto skladba, vrátili sme sa hore. Kamarátky boli ešte stále zamestnané, tak som si len sadla vedľa nich a snažila sa nevnímať to nechutné mľaskanie, ktoré každá dvojica vydávala.
Ronan sa nalepil v boxe hneď vedľa mňa. Hodil do seba asi tri poháriky karpatského, čo zostali na stole, a otočil sa ku mne. „No tak, cica, zabavme sa, čo povieš, hm? Poď ku mne, nebuď taká netýkavka, “ opäť sa ku mne nahol a snažil sa ma pobozkať. Nechápem, prečo musia byť všetci chalani takí debili, najmä keď majú vypité. Odstrčila som ho a vstala. Bol najvyšší čas ísť domov. Pozrela som sa na kamarátky. „Kočky, ja už idem domov, ok? Ide mi autobus, posledný, tak musím. Čaute zatiaľ.“ Ani jedna sa na mňa nepozrela. Tie už boli dosť mimo a dosť povoľné na to, aby so mnou strácali čas.
Ešte raz som sa poobzerala okolo, či som si tam náhodou niečo nezabudla. Asi nič. Ok, tak teda idem. Konečne. Zbehla som dole tými železnými schodmi. Cestou som sa ešte stavila na toalete. Nebolo tam práve najčistejšie, ale nič lepšie by som teraz nenašla. Jedno dievča sa opieralo o umývadlo a zvracalo. Jej kamarátka stála hneď vedľa nej a tvárila sa nahnevane a ustráchane zároveň. Najskôr obe ešte neplnoleté. Umyla som si ruky vo vedľajšom umývadle a bežala preč.
Vonku bolo už dosť zima, tak som si navliekla svoj červený sveter, ktorý som si predtým niesla prevesený cez tašku. Autobusová zastávka bola asi päť minút cesty od baru, tak som k nej pomaly kráčala. Na hodinkách bolo o sedem minúť pol dvanástej. Autobus mal ísť o pol dvanástej, mala som teda ešte dosť času. Bola som už skoro na zastávke, keď sa okolo mňa prehnal autobus s číslom 22. To bol môj autobus! Ušiel mi! Pozrela som znova na hodinky. Musel ísť skôr, pretože podľa hodín som mala čas ešte tri minúty. Došla som teda na zastávku a pozrela sa na cestovný poriadok. Do čerta! Tento posledný spoj posunuli o päť minút skôr.
Stála som tam, zúfalá, v peňaženke posledné dve eurá, ktoré by mi na cestu taxíkom až domov nestačili. Bola som nahnevaná sama na seba. Keby som sem nebola bývala šla, nemuselo sa toto stať. Nedalo sa nič robiť. Musela som ísť pešo. Normálne by mi nevadilo ísť pešo až domov, no teraz bola tma, zima a ja som nerada chodila v takých podmienkach sama domov. Alebo hocikam.
Otočila som sa a vydala sa smerom na sídlisko. Mám pred sebou asi päťdesiat minút cesty pešo. Prešla som okolo toho baru, v ktorom som dnes strávila večer. Vonku stál Ronan. Bol už v dosť podnapitom stave. Zakričal na mňa, ale ja som nezastavila. Nepotrebovala som, aby ma obťažoval. Potom sa zrazu predklonil a ovracal celý chodník pred sebou. Radšej som pridala do kroku.
Na križovatke semafory zase nefungovali. Tieto nefungujú snáď nikdy. Zastala som a čakala, kedy bude voľná cesta. Prešla som na druhú stranu a kráčala po ulici popri jednotlivých butikoch, v ktorých nezvyknem nakupovať. Pozrela som sa do výkladu jedného z nich. Nejaká módna značka, z ktorej sa idú teraz všetci zblázniť. Zastavila som neďaleko ďalšej križovatky. Nevedela som sa rozhodnúť, ktorou cestou ísť hore. Jedna, dosť dlhá, bola celkom dobre osvetlená, ale trvalo by mi to viac ako hodinu dostať sa až k môjmu paneláku cez celé sídlisko. Tá druhá, dosť prudká, ale kratšia, býva málo osvetlená ak vôbec. Bola som však už dosť unavená a každá bunka môjho tela volala po spánku. Vybrala som si teda tú kratšiu cestu. Hore kopcom sa mi nekráčalo najlepšie, svetla veľa tiež nebolo. Šla som radšej pomalším tempom, pričom som bola rozhodnutá nezastať. Aspoň sa mi v tele trošku rozprúdi krv.
Kdesi vzadu za mnou zavil pes. V tom tichu, ktoré náhle prerušil, znelo jeho zavíjanie dosť hrozivo. Poriadne som sa zľakla, nečakala som to. I keď prečo aj nie? Veď na začiatku tejto skratky je zopár rodinných domov, v ktorých určite majú psov. Pridala som radšej do kroku. Postupne som sa dostala až k lúke, krížom ktorej musím prejsť. Potom by som už nemala byť ďaleko od môjho paneláku. Takže už len kúsok. Trošku som si aj vydýchla. Cez lúku už rýchlo prebehnem. Ale keď som podišla bližšie, nebolo mi všetko jedno. Po oboch stranách lúky stromy. A tie ich tiene. Vyzeralo to naozaj desivo. Akoby sa tie stromy hýbali. Snažila som sa nevenovať im príliš veľkú pozornosť, sústredila som sa len na to, že budem čoskoro doma. To zas budú výčitky. Už ich počujem, ako sa ma pýtajú, kde som toľko bola, čo som robila, či neviem, koľko je hodín... a tak ďalej, a tak ďalej. Poznám to. Môjho staršieho brata sa to pýtali kedysi veľmi často.
Schádzala som dole strmým kopcom. Po oboch stranách boli samé stromy, tak som sa radšej dívala pred seba. Zem pod nohami bola dosť hrboľatá, miestami mala v sebe menšie jamy, ktoré bývajú po daždi plné vody. Pomaly som našľapovala, aby som zle nestúpila. Zabudla som však na možné prekážky. Zrazu som o niečo zakopla. Uprostred kopca! Snažila som sa rýchlo niečoho zachytiť, ale už bolo neskoro. Skotúľala som sa zo zvyšku kopca. Na konci som postupne spomaľovala až som zastala. „Auu, “ cítila som príšernú bolesť v ľavej nohe. Snažila som sa nahmatať miesto, kde ma to bolelo. Moje koleno. Opatrne som sa ho dotkla, aby som zistila, ako veľmi som si ho poranila. Ucítila som na prstoch niečo teplé. Krv. Skvelé, takže som si ho rozbila. Ale aspoň nemám nič zlomené.
Pomaly som sa postavila. Predo mnou čakala menšia aleja stromov, popod ktoré som musela prejsť, aby som sa dostala na otvorené priestranstvo lúky. S poraneným kolenom sa mi kráčalo horšie. Teraz som opatrne krivkala a nadávala popod nos. Už som nemala najmenšie pochybnosti. Mala som zostať doma.
Zdalo sa mi, že som začula niečo za sebou. Otočila som sa a pozerala do tmy, ale nič som nevidela. Srdce mi rýchlo búchalo. Zhlboka som sa nadýchla. Pokračovala som ďalej. Ale znova som mala ten pocit, že som niečo začula. Že tu nie som sama. Zastala som a načúvala. Už som však nič nepočula. Keď už som sa trochu upokojila a chcela opäť pokračovať v ceste, predo mnou som zrazu uvidela tmavú siluetu. Bála som sa ako ešte nikdy predtým. Nevedela som, čo robiť. Chcela som niečo povedať, možno kričať, ale z mojich úst nevyšiel žiadny zvuk. Chcela som sa pohnúť, utekať preč stadiaľto, ale moje nohy ma prestali poslúchať. Mohla som sa len bezmocne prizerať tomu, čo sa stalo hneď nato. Postava sa pohla. Akoby ani nekráčala. Akoby sa len ladne kĺzala smerom ku mne. Počula som, ako sa šaty postavy obtierajú o konáre stromov a steblá trávy, keď sa blížila ku mne. Pozerala som sa s očami plnými hrôzy.
Prebrala som sa, práve keď začalo svitať. Zdvihla som hlavu. Našla som sa ležať pod korunami stromov uprostred prírody. Bola som presne v tej aleji stromov, cez ktorú som chcela prejsť domov. Naši budú šalieť. Takto neskoro som domov ešte nikdy predtým nedošla. Všetko ma bolelo. V tej chvíli som si nedokázala spomenúť, čo sa stalo potom. Tá postava bola už tak blízko. Mám pocit, že sa ma aj dotkla. Ale na nič viac som sa nevedela rozpamätať. Možno sa mi to v noci len zdalo... možno mi to karpatské stúplo do hlavy viac, než som predpokladala... alebo tu naozaj niekto bol. Skontrolovala som svoje veci. Nič mi nechýbalo, všetko som mala na svojom mieste. Aj tých pár drobných v peňaženke. Dokonca aj mobil. Mobil! Pozrela som sa naň. Desať zmeškaných hovorov od matky, jedna sms. Rýchlo som ju otvorila. Kluce su povytiahnute, aby si sa mohla dostat dnu. Mas obrovsky problem. Tes sa. Mama. Skvelé. Nemôžem sa dočkať.
Pomaly som sa pozviechala zo zeme. Cítila som sa, ako by po mne prešiel parný valec. Obzrela som sa okolo, či som tam nič nenechala, a vykročila cez lúku k môjmu paneláku.
Zámok na vchodových dverách nášho paneláku bol vylomený. Ako inak. Tí úžasní chlapci, čo tu bývajú, sa o všetko postarali. Výťahom som sa vyviezla až na predposledné poschodie. Opatrne som odomkla dvere na byte. Všade bola tma a ticho. Nečujne som sa snažila preplaziť do izby. Brat, samozrejme, nebol doma. To je výhodou byť už samostatným a zarábať si. Robí si, čo sa mu zachce. Ja musím skončiť ešte posledný ročník – potom budem mať konečne strednú školu za sebou.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Norry: že sme tu obe, tak sa pridávam k pochvale a čakám ďalšiu časť. bohovia nech ťa chránia, keď tam nebude upír