Dotýkajúc sa končekmi prstov pomaly sa pohla vpravo. Stena stále pokračovala. Nie stena. Múr. Bol to chladný múr z masívnej skaly. Tu sa cesta končila. Nie múr, lež chodník. Zem. Už to nešlo ďalej. Len nekonečná priepasť. Okamžite sa otočila a vydala sa druhou stranou. A tu tiež! Priepasť. Nič, len temnota. Nič, než prázdnota. Pochopila. Niet cesty preč stadiaľto. Je tu sama. Sama medzi dvomi nekonečnými múrmi a priepasťou hlbokou ako tá najhlbšia priekopa v mori. To ju začalo pohlcovať. Začalo ju to ničiť. Jej srdce. Jej myseľ. Zhlboka dýchaj, prikázala si nečujne. Čo budem len robiť? Nie, nie, nie... Nemôžem to nechať len tak. Musím... bojovať... Nájsť cestu.
Cesta však nebola. Nebolo už nič. Bola len ona... Len ona... Prežívanie. „Kde ste kto? ! Ľudia! “ zvolala. Ani tieto slová však nepomohli. Raz darmo, boli márne. Skočiť či neskočiť? Ak neskočí do priepasti, nezistí, či tam predsa len niečo nie je. Ak skočí, môže sa tým skončiť jej existencia. Ktorou možnosťou sa má nechať viesť? Zúfalé... Možno ani jedna z možností nie je riešením. Ale čo teda? Kde je východ?
Dvere. Musia tu niekde byť. Chladné a kamenné ako ten múr. Naraz v sebe pocítila akúsi vnútornú silu. Rozhodnosť? Možno. Chcem dvere, hovorila si. Dvere... Východ... Zatvorila oči a sústredila sa. A ony tu naozaj boli. Cítila prievan, čo znamenalo, že tu východ je. Pomaly sa vydala tým smerom. Áno! Tu je to! Prstami nahmatala okraje akejsi diery. Na druhej strane bol svet a v ňom to, čo tak úpenlivo hľadala... Čo tak veľmi potrebovala... Chcela prejsť dierou do toho sveta, no nedalo sa. Nejaká neviditeľná sila jej v tom bránila... Nie! NIE! NIEEEE! ! !
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár