Odmalička som mala pocit, že moji rodičia sú šťastný a že som ich slniečko. Ale čim som bola staršia tým viac som začala chápať, že to tak nie je. Už mi ani neukazovali tú lásku, ked som bola v puberte. Nestarali sa o mňa, nechali ma nech sa utrhnem z reťaze a potom mi odrazu dávali kázne. Neboli šťastný, ale ostali spolu. Mali ťažké obdobie a začali sa hádať. Otec začal piť a mama ho podviedla. Jeden druhému ako keby boli ukradnutý. A ja som ostávala sama. Môj brat začal mať vlastný život, vlastné problémy a nemal čas sa zaoberať mnou. Nevravím, staral sa o mňa ked už videl že niečo so mnou nie je v poriadku. A tak som hľadala útočisko u svojej partie. Vysmievala som sa tým, ktorý sa nemali ako brániť. Moja partia mi bola ako rodina, a ja som si neuvedomovala, že sa pri nich začínam meniť. Ale k horšiemu. Až ked som skončila strednú som pochopila, že oni nie sú moja rodina. Len ma ťahali na dno. Raz som sa opila tak, že mi bolo strašne zle, krútila sa mi hlava a nevedela som chodiť. Potrebovala som aby ma zobrali domov, ale oni sa radšej bavili na párty na ktorú sme boli pozvaní. Vtedy mi pomohla len moja kamarátka, s ktorou sme boli najlepšie priateľky. Tá jediná sa na mňa nevykašľala. A vtedy som pochopila, že oni nie sú moja rodina, že pri prvej príležitosti ked potrebujem pomoc, sa mi obrátia chrbtom. Vtedy som pochopila, čo som robila, ako som ubližovala ľudom, čo si to ani nezaslúžili.
Naše veľké priateľstvo s tou kamarátkou dlho nevydržalo. Vykašľala sa na mňa kvôli frajerovi. Už nemala čas, lebo bola stále s ním. Bolo mi to ľúto, lebo sme si toho veľa preskákali, ale ona ako keby si to ani neuvedomila, že ma stráca. Ako keby jej to bolo jedno. A vtedy som sa cítila opustená. Chvíľu som mala obdobie, že som nosila len čiernu alebo sivú a na všetko som mala zlosť. Možno som bola trochu agresívna, ale to len preto, lebo sa o mňa nik nezaujímal a nestaral. A potom som si našla prácu ako čašníčka, kedže som to vyštudovala. Tam som spoznala jedného chalana. Bol milý a bol mi oporou. Tak som sa rýchlo naviazala naňho. Pomáhal mi, chápal ma. Ale v ten deň, ako ma rodičia zobrali na psychiatriu sa so mnou rozišiel. Vraj nechce mať s bláznom nič spoločné a to ma dobre poznal. Zranilo ma to, ale neplakala som. Svoje city držím radšej v sebe.
Môj brat začal podnikať, zarábal dobre, tak si kúpil aj byt s priateľkou, ale rodičom pomáhal a prispieval im. A tak ked som začala aj ja pracovať, tak rodičom sa to zapáčilo. Boli milý a odrazu sa zaujímali. Chceli zo mňa ťahať len peniaze, ale ja som nebola taká sprostá. Rázne som povedala, že si šetrím lebo aj ja chcem raz od nich vypadnúť. No a kedže som im bola nepohodlná, tak ma strčili sem.
To je taký môj príbeh v skratke. A preto aj chcem pomôcť Jane, lebo viem že to potrebuje. Lebo ona si tu nezaslúži byť. Ona bola psychicky na dne, lebo sa jej smiali. A poznám to, čo to spraví s ľudmi. A preto nechcem aby si ju tu nechali a budem aj v noci prvá pri nej, len aby som ju prebudila, ked sa jej niečo bude snívať. Len aby to nezbadala tá sestrička. Je to od nej hnusné, že nás tu chce držať aj ked sem nepatríme. A ten doktor dá len na ňu.
Spomínajte čerta, a ten sa hned ukáže. Prišila naša večera a s ňou aj ošetrovateľ Sam. Ale neprišiel sám. Prišla nás skontrolovať aj tá sestrička.
,,Dobrý večer, ako sa máme? Už je vám lepšie?" obrátila sa na Jane.
,,Je mi oveľa lepšie. " odpovedala Jane s úsmevom.
,,A lieky vám pre istotu nedáme? Aby sa vám to samozrejme nevrátilo. Nech môžem doktorovi referovať, že ako je to s vami. " usmievala sa tým falošným úsmevom.
,,Myslím, že vám dala jasno najavo, že sa cíti oveľa lepšie.Takže doktor to určite uvidí a pôjdeme domov. " odpovedala som za Jane.
,,Vy sa do toho nestarajte. Tie vaše agresívne nálady tiež nie sú na poriadku. Takže na vašom mieste by som sa neozývala, lebo si to len pokazíte. " začala kričať.
,,Vy sa mi vyhrážate? To by ste nemali. Mohla by som sa na vás sťažovať. " povedala som milo.
,,Vy sa na mňa budete sťažovať? To skôr ja na vás aká ste drzá. " povedala a ešte tam stále stála. Sam nám teda podal večeru a so sklonenou hlavou obaja odišli. Nechápem, prečo sa nás nezastal a nič nepovedal. Ja mať takú krutú šéfku, otvorím si ústa a niečo jej poviem. A potom by som dala výpoved. Ale on tam len pokojne stál a nič nepovedal.
,,Nemusela si do nej tak skákať. Môže nám poškodiť, alebo aspoň tebe. " povedala Jane.
,,Prepáč, ale ona sa mi nebude vyhrážať. Nemôže mi nič. Hlavne, že sa odtiaľto dostaneš ty. Ty sa máš kam vrátiť. " povedala som.
,,Tak nehovor. Ty si mi pomohla a mám pocit, že si jediný človek ktorý ma chápe. Vrátiť sa zas domov to bude ťažké. Stratila som kamarátky, Jeho a neviem ako ma prijmú rodičia. Bez teba nepôjdem nikam. Prirástla si mi k srdcu. " povedala Jane. Už dlho mi nik nepovedal, že ma má rád. A už dlho som asi nikomu tak nepomohla. Bol to dobrý pocit.
,,Aj ty si mi prirástla k srdcu. Možno raz ti vyrozprávam svoj príbeh. Ešte prežiť dnes večer a zajtra a pôjdeme domov. Musíš tomu len veriť. " usmiala som.
,,Ja tomu verím. A to len kvôli tebe. " povedala Jane a vstala z postele. Sadla si ku mne na posteľ a objala ma. Nečakala som to a bolo to pre mňa nové. Začala som cítiť že ju mám rada a bolo to zvláštne. Lebo už veľa ľudí ma sklamalo.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár