,,Hej, som. Aj tak by som sa za chvíľu zobudila. Nie je ešte skoro?" spýtala sa ma.
,,Aj mne sa zdá. Ktovie. Možno nám tak je z tých liekov. " povedala som.
,,Vidíš, ty si pamätáš že tu bola striga? Ja som tuším tuho zaspala. Nič som nepočula a ani necítila. " pokrútila hlavou Jane.
,,Ja som cítila. A aj ju videla. Som sa tvárila, že som sa práve zobudila, ale striga ma uchlácholila, že sa nič nedeje. Musela prísť hned po večeri. Inak by som aj ja zaspala tvrdo. " povedala som.
,,Na chodbe počujem nejaký hluk. Už asi prídu budiť. Neľahneme si ešte akože naspäť? Bude jej podozrivé, že sme hore. " povedala Jane. Vedela som, že má pravdu, aj ked ležať sa mi už nechcelo. Nikdy som nevedela ľahnúť si naspäť do postele a len ležať. Ale tentoraz som Jane poslúchla a ľahla si.
,,Počujem kroky. Tuším ide k nám. " stihla ešte povedať Jane a dvere sa otvorili. V nich stála striga a s ňou bola ešte nejaká sestrička. Nová. Mladá. Možno sa práve zaúčala. Ešte som ju tu nevidela.
,,No tieto slečny sú tu presne týždeň. A dnes sa rozhodne či pôjdu domov alebo tu ostanú. Ale ja si myslím, že si ich tu necháme. Nie som na tom najlepšie. " povedala striga.
,,Prečo si to myslíte?" spýtala sa jej tá mladá.
,,Viete Maria, ja to proste cítim. Posledné dni sú také apatické, vôbec neprotestujú, ako keby sa zbláznili. Neviem, podľa mňa to dnes vyvrcholí. " povedala striga sebavedomo. Mali sme šťastie, že sme nespali a všetko sme počuli.
,,Také mladé ženy by tu nemali ani byť. Ja by som im priala aby sa vrátili domov. " povedala sestrička.
,,Tu to nie je o prianí, tu ide o ich stav. A toho sa držte. Emócie vám tu nie sú nič platné. Rozumiete? Tak ideme ďalej. Za chvíľu ich príde zobudiť náš ošetrovateľ. Možno zmeníte názor. " povedala striga a odpochodovala preč. Tá nová sestrička sa na nás len smutno pozrela a zavrela za sebou dvere.
,,Počula si ju? Aká si bola istá. Striga jedna hnusná. " začala nadávať Jane.
,,Budme radi, že sme nespali. Inak by sme nič z toho nepočuli. " povedala som vecne.
,,Teraz musíme byť silné. Nesmieme nič ukázať. Hlavne nie strach. " povedala Megan. Podľa mňa dosť od veci.
,,Megan, ved ty taká si. Pre teba to nebude problém. Tak na čo to hovoríš? To mal byť akože predslov?" spýtala som sa jej.
,,Len tak. A pre teba to bude problém? Skryť strach. " spýtala sa ma.
,,Nie, myslím že po tomto týždni som silnejšia ako za všetky roky, čo som zažila. A to len vďaka tebe Megan. " povedala som s hlavou vztýčenou hore. Povedala som to ako silná osoba. Odhodlane. Bojovne. S novou silou vo mne.
,,Ty si si asi veľa prežila čo?Aj mi o tom povieš?" spýtala sa ma Megan.
,,Stačí ak poviem, že poznám takých ľudí ako ty? " pozrela som jej do očí.
,,A to sú aký? Ako ja?" spýtala sa ma.
,,Silných, neprejavujúcich city a hlavne ľudia, ktorý si radi robia posmešky z druhých, tých slabých. Ja som patrila do tej druhej skupiny. " povedala som.
,,Takže toto si o mne myslíš? Nemám ti to za zlé, taká som bola. A hanbím sa za to koľkým ľudom som ublížila. A mrzí ma, že taký ľudia ublížili aj tebe. Ty si skvelý človek. " povedala Megan, a viem že to myslela vážne.
,,Nemyslím si to o tebe. Viem, že ľudia sa môžu zmeniť. A ty si tým príkladom. Len ma mrzí, že kvôli takým ľudom sme sa museli presťahovať sem, kde teraz bývam. Pretože hrozilo, že si niečo spravím. A bála som sa čo len von vyjsť, aby som ich nestretla. Ale už dosť minulosti. Ty si ma naučila vytlačiť takéto spomienky z hlavy. " povedala som a utrela si slzy, ktoré sa pretláčali von.
,,A kde si to predtým bývala?" spýtala sa ma.
,,To ti poviem, ked vyjdeme z tej diery. " usmiala som sa.
,,No nielen to, ale ešte veľa mám otázok, čo na ne potrebujem odpoveď. " podotkla Megan.
,,Niekedy inokedy. Už idú raňajky. Naše dúfam posledné jedlo tu. Na obed by som už veselo chcela vykračovať vonku po chodníku. " povedala som. Cítila som, že sa to blíži. Blíži sa náš koniec...pobytu tu.
,,Dobré ráno. Ako sa cítite? Nie je vám zle? " spýtala sa striga a za ňou išiel Sam.
,,Máme sa výborne. Sme v dobrej forme. Ešte lepšie ako ked sme sem prišli. " povedala Jane. Bola som jej odpovedou prekvapená.
,,Asi nás dnes pustíte domov. Budeme vám chýbať?" spýtala som jej ironicky. Nemohla som si to odpustiť.
,,No to sa ešte uvidí. Možno teraz je vám dobre, ale prepúšťa sa až pred obedom. Takže za 4 hodiny sa môže všetko zmeniť. Ale ja dúfam, že sa vás zbavíme a vy tu nebudete musieť byť. Všetko ukáže posledný čas. Daj im raňajky a potom príd na izbu číslo 5, tam sa dnes určite prepúšťa. " dala príkaz Samovi a odišla.
,,Tak čo vyspali ste sa dobre?" spýtal sa nás milo Sam.
,,Super, ja som tvrdo zaspala ako ešte nikdy. " povedala Megan.
,,Ja som spala dobre. Tak normálne. " povedala som.
,,Tak to som rád. Myslím, že teraz bude striga veľmi nervózna. Asi si myslela, že budete hocijaké, len nie v skvelej nálade. " zasmial sa Sam.
,,Vieme si domyslieť čo si myslela. A hlavne čo by sa jej páčilo. Smola, my sme pripravené ísť domov, však Jane?" pozrela sa Megan na mňa a ja som sa usmiala.
,,Tuším vám toto miesto naozaj pomohlo. Ale tak naozaj. Hlavne tebe Jane. Ked si prišla a teraz ked odchádzaš, si úplne niekto iný. Gratulujem. " zatlieskal jej Sam.
,,Vďaka. Ale aj Megan to prospelo. Je kľudnejšia. " usmiala som sa na ňu. A ona môj úsmev opätovala.
,,Tak ja musím ísť. Z tej izby číslo päť sa fakt prepúšťa. Tá baba je tu už mesiac a rodičia si pred týždňom na návšteve všimli, že je na tom horšie ako ked sem prišla. Tak sa im to nezdalo, a vyhrážali sa vrchnej aj primárovi, že si dajú prešetriť praktiky na klinike. Preto konečne dal primár aj na moje slová, a nespolieha sa len na posudok vrchnej. Musím ísť. Uvidíme sa pred obedom. " rozlúčil sa Sam a odišiel.
,,No ako vidím, nie sme jediné ktorým sa to tu nezdalo. " povedala Megan.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár