,,Videla si ten výraz na jej tvári? Ten lekár ju spochybnil a ona sa nezmohla ani na slovo. Dúfam len, že z toho Sam nebude mať zle. " povedala Megan.
,,Azda nie. Ved ona mu nemôže nič. Mám pocit,že ho ešte aj povýšia. Ten doktor si musí myslieť, že strige šibe ked tam drží ľudí, ktorým nič nie je. " povedala som.
,,Ved a nie je to tak? Ved sám videl. " odvrkla Megan.
,,Ale ja tomu stále nemôžem uveriť. Sme vonku!! To je úžasné!" a začala som sa krútiť dookola.
,,Tebe z toho až teraz preskočilo. Pod si aspoň sadnúť do parku, lebo ak ťa uvidí striga z okna, hned budeš naspäť. " pohrozila mi Megan.
,,Máš pravdu. Veď hned blízko je park. Asi nedala vedieť ani našim rodičom, ked nás nikto neprišiel čakať. " povedala som trochu smutne.
,,Nepočítala s tým, že pôjdeme domov. Mne to nevadí. Ja pôjdem hneď k babke, a po veci si pôjdem až zajtra. A ty čo urobíš ako prvé?" spýtala sa ma Megan. Na chvíľu som stíchla. Kráčali sme smerom k parku a ja som sa zamyslela nad jej otázkou. No tak Jane, čo urobíš? pýtala som sa samej seba.
,,Pôjdem domov, za rodičmi. Určite sa potešia. Poviem im, že som sa zmenila a že všetko zlé je preč. A potom...potom napíšem Jemu. Má právo vedieť, že som doma. " povedala som odhodlane.
,,Táto Jane sa mi páči. Som rada, že aj po odchode z toho blázinca, rozmýšľaš tak ako som ťa naučila. " povedala Megan a bolo vidieť že je na mňa pyšná.
,,A čo s nami dvoma? Asi skončí naše priateľstvo čo? Ty sa vrátiš k svojej partii a na mňa zabudneš. " povedala som smutne. Je pravda, že som si Megan obľúbila. Bola prvou osobou, ktorú som bola ochotná počúvať a zmenila moje správanie. Pomohla mi v tom najťažšom období.
,,Už sa ma chceš zbaviť čo? Partiu už nemám dávno. Ako som hovorila, už nechcem byť tá, ktorá ubližuje. A som rada, že som ti mohla pomôcť. A budem rada, ak by sme si vymenili čísla a stretli sa ešte. " povedala Megan. Usmiala sa.
,,Myslím, že aj ty si sa pri mne niečo naučila. Nebyť nahnevaná a častejšie sa usmievať. " povedala som.
,,Sa ti dobre rýpe, čo? Máš pravdu, aj ty sa ma veľa za ten týždeň naučila. Tak dáš mi to číslo?" spýtala sa ma. Sadli sme si na lavičku, ja som si položila tašku a vybrala z neho mobil. Ona mi nadiktovala svoje číslo a ja som ju hned prezvonila. Uložila si moje číslo, a ja jej. Kamarátstvo sa mohlo začať. Vedela som, že sa stretneme skoro.
,,Kde vlastne bývaš?" spýtala som sa jej.
,,No bývala som pri škole, ale teraz budem bývať v centre mesta. Blízko metra. A ty?" spýtala sa ma.
,,Ja na konci mesta, bývam v dome. Predtým sme bývali v paneláku, a teraz bývame v dome. Takže ako to vidím, každá pôjdeme iným smerom. Ty doľava a je doprava. " povedala som.
,,Asi tak. Ale neboj, ved sa uvidíme. Potom mi daj vedieť, že si prišla v poriadku domov. " poprosila ma.
,,Aj ty sa mi ozvi. Uvidíme, ktorá bude skôr doma. Dáme preteky? Neboj, len srandujem. " povedala som.
,,To mi je jasné. Aj tak by si vyhrala, máš dlhé nohy. Už by sme malí ísť. Začínam byť hladná. " usmiala sa Megan.
,,Chcela by som prísť ešte pred zotmením domov. Nemám rada, ked musím ísť potme po našej ulici. Tak sa ozveš?" chcela som sa uistiť.
,,Ozvem, sľubujem. Pod sem ty nedôveryhodné dievča. " povedala a objala ma.
,,Tak sa vidíme. Ahoj. " rozlúčila som sa s ňou.
,,Maj sa. " odpovedala a každá z nás sa vybrala iným smerom domov.
Kráčala som pomaly, ako som povedala, ak by to bola súťaž tak Jane by vyhrala. Ja som sa nikdy nevedela ponáhľať. Ani teraz. Je pravda, že som sa tešila na babku, ale mala som obavy či ma príjme. Bohvie, čo jej za ten čas čo som bola preč, povedali moji rodičia. Možno ju odhovorili od toho, aby som u nej bývala. Aj ked babka je tvrdohlavá povaha. Myšlienky vo mne lietali a prehadzovali sa ako na kolotoči.
Mám pocit, že za ten týždeň som sa zmenila. Nikdy by som to nepovedala, ale Jane mala na mňa naozaj nejaký vplyv. Bola ako ľudia, ktorým som ubližovala. Už skôr som pochopila, že taká nechcem byť, ale až pri Jane som pochopila, čo to s ľuďmi robí. Ničí ich to. Nemajú sebavedomie. Sú slabí a pochybujú o sebe. Napadajú ich nezmysly. Otvorila mi oči. Ak by sa dalo, tak by som sa všetkým čo som im ublížila, chcela ospravedlniť. Ale to už sa nedá.
Ale aspoň viem, čo vo svojom živote chcem. Už v tom mám jasno. Myslím, že sa babka poteší. Vždy verila, že sa zmením.
Vždy chodím rýchlo. A nemôžem za to. Ja proste neviem ísť pomaly. Ale dnes som sa presvedčila, že viem. Prešlo 15 minúť a ja som bola stále v centre. Ako keby som sa len stále motala. A motala. Bála som sa prísť domov. Nevedela som ako na mňa rodičia zareagujú. Mali sme dosť zlé až zvláštne vzťahy. Lebo mi nerozumeli. Ani ja som si nerozumela, ale ja som ich vyháňala a oni nechápali. Mysleli si, že mi On pomôže, ale ja som aj jeho od seba odohnala. Prenasledovali ma len zlé veci. Zlé reči. Zlé predstavy. Myslela som, že najlepšie bude ak už nebudem. Koľko pokusov som spravila, aby som sa zabila. To nik nevie. A nedarilo sa mi to. Bud ma pri tom vyrušili, alebo som si toho dala málo alebo som len vracala, a stále žila. Nechápala som, prečo ma Boh takto trestá, že ma necháva žiť. Predstavovala som si, ako ma zrazí auto a všetci budú smutný. Priala som si to. A nič.
Ale teraz, teraz som rada, že sa nič z toho nepodarilo. Ten blázinec mi bol na niečo dobrý. A hlavne že som spoznala Megan. To ona mi dala silu a odvahu, aby som zmenila svoje myslenie a vytlačila tie odporné a zlé hlasy zo svojej hlavy.
A teraz kráčam pomalým krokom domov. Mám v sebe zmiešané pocity, ale už nie tie zlé. Teším sa. Teším sa na rodičov, že ich objímem. Teším sa, že im konečne privediem naspäť ich dcéru, akou som bola kedysi. Teším sa, že môžem dokončiť maturitný ročník bez liekov a stresov. Na toto všetko sa teším. A teším sa aj nato, ako HO uvidím. Ak ma bude chcieť vidieť. Ak mi odpustí. Ak si nebude myslieť, že som blázon. Ja ho stále milujem. A viem, že aj on mňa miloval. Len ja som stále mala v hlave tie hlasy, že nie som preň ho dosť dobrá, že sa mu nepáčim, že on si nájde inú a podobné reči. A pritom teraz viem, že on ma miloval aj napriek tomu všetkému.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár