Zastala som pred naším domom. Aj ked som išla pomaly, mala som pocit ako keby sa moje nohy ponáhľali. Prezvonila som Megan a ona ma odzvonila hneď naspäť. Jednu povinnosť mám za sebou. Predo mnou je tá druhá. Ale oveľa ťažšia. Kľúče som mala v ruke. Otvorila som si bránu. Ako som sa blížila k dverám, rozmýšľala som čo asi teraz moji rodičia robia. Zvnútra som počula hrať rádio. To znamená len jedno. Mamina pečie a otec si číta. Zvyčajne nedeľné popoludnie.
Už sa nedá ujsť. Už len otvoriť dvere a vojsť. Azda ma len nevyhodia. A tak som si tie dvere otvorila. Vyzula si topánky a zabuchla za sebou dvere. Museli to počuť, lebo odrazu som len počula šušťanie. Otec asi položil na stôl noviny a čakal. Tak som vošla do kuchyne. Ale toto som nečakala.
,,Ty si sa vrátila? Prečo si nedala vedieť, že ťa pustili? Prišli by sme pre teba. " ozvala sa prvá mama.
,,Nevedeli o tom, že náš pustia, ale nakoniec museli. Nepatrila som tam. A dlhšie ma tam držať už nemohli, kedže tam nepatrím. Chcela som vás prekvapiť. " povedala som.
,,Ja som taká rada, že si doma. Odpusť nám, že sme ťa tam poslali, my sme len už nevedeli čo dalej. Bože, Jane tak som si to vyčítala. " povedala mama a objala ma. Len na chvíľu, ale objala ma. A ja som bola rada.
,,To nič mama, ja vám to nezazlievam. Urobili ste to najlepšie čo ste mohli. Zmenilo ma to tam. Alebo skôr mi to otvorilo oči. To vy mi prepáčte ako som sa k vám chovala. Mrzí ma to. " povedala som im. Otec sa postavil a objal ma.
,,Nehneváme sa na teba. Sme radi, že si doma. Toto sme mali už dávno urobiť. " povedal otec. A mal pravdu.
,,Ale teba by som tu nebola čakala. Kde sa tu vlastne berieš?" spýtala som sa Jeho.
,,No vieš, my sme ho pozvali. Ako si odišla, tak k nám chodil a dával nádej, že sa všetko zmení a že sme nezlyhali. Pomáhal nám a stále sme ťa spomínali. " zastala sa ho mama. Ale ja som to chcela aj tak od neho počuť.
,,Asi tak. Tvoja mama hovorí pravdu. Obľúbil som si tvojich rodičov a chcel som im pomôcť. Lebo mi na tebe stále záleží. Aj po tom všetkom čo sa stalo. Aj potom, ako si sa so mnou rozišla, lebo si mala nejaký zlý pocit. Ja.." nedokončil, lebo som mu skočila do reči.
,,Myslím, že toto si môžeme dopovedať vonku. Medzi štyrmi očami. Ospravedlníte nás?" pozrela som sa na rodičov a oni len súhlasne prikývli.
Vyšli sme von do záhrady.
,,Tak môžeš pokračovať čo si chcel povedať. " začala som.
,,Ja, len som chcel, že som si uvedomil prečo si sa tak chovala. A chcem aby si vedela že stojím pri tebe. Stále ťa mám rád. " povedal.
,,Aha. Takže ty ma máš rád? " opýtala som sa. Možno som čakala, že mi povie niečo iné. Ale to by bolo až príliš romantické, na to ako som sa k nemu zachovala.
,,Presne tak, mám ťa rád. Niečo sme si spolu prežili. A ty? Zmenilo sa niečo?" spýtal sa ma.
,,Ja som sa zmenila. Alebo teda jedna osoba ma dokázala zmeniť. Zmeniť názor na všetko a hlavne vypudiť tie otrasné hlasy v mojej hlave. Začať si veriť a pozerať sa na svet optimisticky. Neviem ako je to možné, že som ju počúvala ale stalo sa tak. " povedala som.
,,Tak to by som sa s ňou rád zoznámil. Lebo doteraz si nikoho nechcela počúvať. Nakoniec si sa z blázinca vrátila úplne iná. Kto by to povedal? Prekvapila si ma. Ale v dobrom. " usmial sa ON.
,,Možno už čoskoro ti ju predstavím. Volá sa Megan a pomohla mi nezblázniť sa. To len vďaka nej som tam nezostala dlhšie. Myslela som na teba. A chcem ti povedať, že ma mrzí všetko čo sa medzi nami stalo. A hlavne ma mrzí, že som ti neverila a odháňala ťa od seba. Ja som ťa milovala a myslela som, že nie som dosť dobrá pre teba, že nie som dosť krásna, že ma opustíš ak nebudem taká alebo onaká. A teraz viem, že to boli len tie hlasy v mojej hlave, ktoré mi toto všetko nahuckali do hlavy. Mala som počúvať teba alebo rodičov, a nie nejaké hlasy. Dokážeš mi to odpustiť?" spýtala som sa ho so slzami v očiach. Nechcela som plakať. Chcela som byť silná a ukázať to všetkým, ale nedalo sa. Nie pri tejto téme.
,,Ako som povedal, chápem to už. Tvoji rodičia mi povedali, prečo ste sa odsťahovali. A nehnevaj sa za nich na to, ja som to chcel vedieť. A vtedy som pochopil všetko. Odpustil som ti. Len ma mrzí, že si mi neverila ani natoľko, že si si nedala odo mňa pomôcť. To ma ranilo najviac zo všetkého. Ale teraz som tu. A si tu aj ty. A chcem ti byť nablízku. Niečo sme si prežili. A ja neviem zabudnúť, aj keby som možno mal. " povedal mi ON otvorene.
,,Všetko ma mrzí. Keby som to vedela vrátiť späť. Pohnojila som to. " krútila som hlavou a zotierala si slzy.
,,Hlavné je, že si sa zmenila a že sa chceš zmeniť a všetko napraviť. To je teraz najdôležitejšie. Dokončíš školu a potom sa uvidí čo ďalej. Budeš aj kontaktovať svoje kamarátky?" spýtal sa ma. Nad tým som ani nerozmýšľala. Nemyslím si, že sme ešte kamarátky.
,,Neviem, nejak ma to ani nenapadlo. Hlavne chcem sa zmeniť. A všetko napraviť. Ako s tebou, tak aj s rodičmi. Veľmi som im ubližovala. A kamarátky? Neviem, či mi ešte nejaké ostali. " povedala som úprimne.
,,Ale ostali. Tie pravé priateľky ti ostali. " povedal a vstal z hojdačky.
,,Kam ideš?" spýtala som sa ho. Nechcela som aby odišiel. Ale bála som sa to priznať.
,,Domov. Ty si už doma a potrebujete s rodičmi chvíľu pre seba. A hlavne si myslím, že teraz potrebuješ byť sama. Veď ja sa vrátim, neboj. Niečo som ti sľúbil a to dodržím. " povedal.
,,Asi máš pravdu. Potrebujem byť chvíľu sama. Mám ťa ísť odprevadiť?" spýtala som sa ho.
,,Nemusíš, trafím sám. " usmial sa.
,,Ved hej, si tu ako doma. " povedala som.
,,Tak ahoj zatiaľ. Zajtra vstávam do práce. Na rannú. Menil by som to s tebou. " povedal a usmial sa.
,,Ja na týždeň tiež. Tak ahoj a pozdrav doma. " pozdravila som mu a už ho nebolo. Bola som len ja so svojimi myšlienkami. Myšlienkami o budúcnosti. Už žiadne hlasy nebolo počuť. Pretože som začala vnímať svet krajšie a lepšie. Teraz sa musím zamerať na školu, pretože o pol roka maturujem. Tým začne moja budúcnosť. Musím sa opýtať rodičov, čo povedali triednej, že prečo nie som v škole.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár