Sedela som opretá o strom a plakala. Po dlhom čase som nechala svojím slzám prejaviť sa. Nejak som si ani neuvedomila, že prešiel dlhý čas. Len odrazu bola tma. A mne bolo jasné, že som už asi dlho preč. Aj keď mobil som si so sebou nezobrala, vedela som, že sa o mňa asi boja. Ale nemala som odvahu sa vrátiť domov. Budeme sa tváriť, že sa nič nestalo? Alebo ma Matúš začne upodozrievať že som išla za Martinom? A čo ak mu volal, mysliac si, že som tam? Nie je, to by neurobil. Asi fakt bude lepšie odísť. Aj ked to bude brať ako podvod, že som mu o tom nepovedala skôr, bude to tak lepšie.
,,Bude to tak lepšie. Bude. " opakovala som si, nech tomu začnem veriť.
,,Bože, tu si. Už som myslela, že ťa nenájdem. V tme sa mi zdali všetky stromy rovnaké. " zastala predo mnou Nataly.
,,Ty čo tu robíš? A ako vieš, kde som?" bola moja prvá otázka.
,,Matúš mi volal. Má o teba strach. A viem, že v takýchto prípadoch sa schovávaš tu a nechceš nikoho vidieť. " povedala Nataly a sadla si ku mne.
,,A Matúš je tu s tebou??" spýtala som sa vystrašene. Nechcela som aby ma takúto videl. Slabú a uplakanú.
,,Nie, ved sme si raz sľúbili, že sem nezoberieme žiadneho chlapca. A ja to dodržujem. " usmiala sa.
,,Vidíš, na to som aj zabudla. On ti teda volal? Bojí sa o mňa?" spýtala som sa jej.
,,Veľmi sa o teba bojí. Ja stále nechápem, čo sa medzi vami stalo. Vysvetlíš mi to? Mala som strach o teba. " povedala mi a chytila mi ruku. A ja som to už nevydržala a spustila dlho zadržiavané slzy. Nataly bola vždy moja najlepšia kamarátka a všetko som jej vždy hovorila. A ked som prišla do Bratislavy, snažila som sa byť iná. Silná, nezávislá a bezcitná. Idúca si len za svojím. A hlavne nepreukazovať veľmi svoje city. Aj sa mi to darilo (ak nepočítam vzťahy s mužmi) až kým som nestretla Miu. Pri nej som sa otvorila a aj plakala. Nahradila mi takpovediac Nataly. Ale dnes ju považujem za super kamarátku.
A tak som jej všetko povedala. Od začiatku až po koniec. Aj o tej hádke s Martinom, aj o tom, že ma pobozkal ale nič to nebolo. A že mám strach, ako to s nami dopadne.
,,Aha, už rozumiem. " povedala na to všetko.
,,Nechápem, čomu rozumieš?" pýtam sa jej.
,,Zuzi, on proste žiarli na Martina. Má pocit, že s ním si bola šťastnejšia ako si s ním, kedže ho občas spomenieš. A ked vás videl hádať, tak si mohol domyslieť čokoľvek. Už chápem, prečo so mnou celý večer Martin flirtoval. Ty si ho odmietla. Mne to bolo hned podozrivé. " usmiala sa Nataly.
,,On s tebou flirtoval? Inak ja som si všimla, že s tebou nejak dlho tancoval. " povedala som.
,,No ved toto. Mne to bolo podozrivé, ale už to chápem. " povedala Nataly ako keby sa nič nestalo.
,,Dúfam, že nič nepovieš Matúšovi. On by mi neveril a nechápal by to." povedala som.
,,Nič mu nepoviem. Aj ked ti verím, ale myslím si že by bolo lepšie keby mu to povieš. Možno by si to dal vysvetliť. Ale ty vieš čo robiť. A inak ked sme sa tak pekne porozprávali, mohli by sme ísť. " povedala Nataly a spolu sme sa zdvihli. Mala pravdu, treba ísť aj domov.
,,Viem, len mám strach. " priznala som.
,,Ty máš strach? Ja odpadnem. " začala sa smiať Nataly.
,,To nie je smiešne. Ja som akurát priznala, že mám z niečoho strach a ty sa smeješ ako nepríčetná. " krútila som hlavou.
,,Prepáč, ale už dlho som nepočula že by Zuzka mala strach. A z čoho máš strach? Ved Matúš teraz bude krotký ako baránok, lebo sa o teba bojí. " povedala Nataly.
,,Myslíš? Ja sa bojím, že mi začne zas niečo vyčítať alebo si bude myslieť, že som išla ozaj za tým Martinom. Aj ked to ma vôbec nenapadlo, a musím uznať že som rada že som ho od soboty ani nestretla. " povedala som.
,,Ved on sa ti aj dobre musel vyhýbať. Lebo pochopil. Tak čo ideme? Ved keby niečo, príd k nám a spravíme si babský večer. Naši sa potešia, že ťa vidia. " navrhla mi Nataly.
,,Ešteže ťa mám. Tak teda podme. Už aj naši sa asi začnú báť. " povedala som a pomaly sme teda vykročili. Ešte že vedela kde ma hľadať. Za chvíľu by mi aj zima začala byť.
Všimla som si ako Nataly začala vyťukávať sms. Nemusela som sa ani pýtať, že komu. Vedela som to.

,,Myslím, že dalej ťa nemusím odprevadiť. Zvládneš to?" spýtala sa ma.
,,Zvládnem. A ďakujem ti. Vážim si ťa ako kamarátku. " povedala som a objali sme sa. Mala som pocit, ako keby sa vrátil čas ked sme boli najlepšie kamarátky a sestry dokopy.
,,Mám ťa rada. A ty to vieš. Sme síce dosť ďaleko od seba, ale ako vidím, naše kamarátstvo to neohrozilo. Drž sa. A ozvi sa kým pôjdeš. " povedala Nataly, kým ma objímala.
,,Tak ahoj. " povedala som a ona mi len zakývala.
Vstúpila som na dvor. Vzduch bol prázdny. Nik tam nebol. Až potom na lavičke som si všimla postavu. Myslela som, že to je Matúš.
,,Ja som vedel, že čoskoro prídeš. " ozval sa otec.
,,Oci, ty čo tu robíš? Nie je ti zima?" spýtala som sa ho.
,,Ved vieš, že mne je len občas zima. Už môžem ísť, vrátila si sa domov. " povedal a vstal z lavičky.
,,Ty si ma čakal?" spýtala som sa ho.
,,Presne tak. Mamka si o teba robila starosti a ja tiež, tak ťa tu čakám. Choď sa udobriť s Matúšom, je to dobrý chlapec. " povedal mi a už ho nebolo. Ani som mu nestihla na to nič povedať.
A tak som kráčala schodmi. Otvorila som dvere, vyzula sa a zavesila kabát. Pred mojou izbou som na chvíľu zastala a nadýchla sa. Všetko dobre dopadne, vravela som si. Zaklopala som.
,,Ahoj. " povedal mi.
,,Ahoj, " odpovedala som.
,,Mal som o teba strach. " povedal so smútkom v očiach.
,,Viem. " odpovedala som. A potom sme si padli do náručia.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár