,,Ahoj. Chýbala si mi. " pozdravil ma Matúš.
,,Ahoj, poď ďalej. To čo máš za chrbtom?" usmiala som sa.
,,Niečo som ti priniesol. Nech sa páči. " podal mi moju obľúbenú bonboniéru.
,,Jéj, to si nemusel. Ale vďaka. Dáš si niečo na pitie? Môžme ísť do mojej izby. Mia odišla na rande s Mirom a príde až večer. " žmurkla som naňho.
,,Dám si len minerálku, ak máš. Myslím, že si ma nevolala len tak. Chceš sa o niečom rozprávať?" spýtal sa na rovinu. Naliala som minerálku a s pohárom v ruke som sa otočila k nemu.
,,Aj porozprávať. Ale chcela som ťa vidieť. Neviem, čo má byť skôr. Bojím sa, že rozhovor nám pokazí celý večer. " povedala som smutne.
,,Je to také vážne? Prosím, povedz mi to už teraz. Nenaťahuj ma. Mňa už toľko vecí napadlo, že potrebujem vedieť pravdu. " povedal Matúš. Bolo vidieť, že ho to trápi.
,,Tak poďme do izby a porozprávame sa. Musíš pritom sedieť. " v jednej ruke pohár a v druhej som ho držala za ruku. Posadili sme sa. Nadýchla som sa. Vydýchla som. A spustila som. Ale predtým mi musel niečo sľúbiť.
,,Musíš mi ale niečo sľúbiť. Vypočuješ si každé slovo čo poviem, a až potom ma môžeš súdiť. Dobre?" pozrela som naňho.
,,Sľubujem. " odpovedal.
,,Tak dobre. Začnem od začiatku. V tej dobe, keď sme mali chvíľu problémy. Tuším, že sme ešte ani poriadne spolu nechodili. V tej dobe prišla za mnou kamarátka a dala mi ponuku. Výhodnú. Nevedela som, že nám prídu lepšie časy. Dala mi ponuku na tancovanie v jednom klube. Problém je v tom, že je to v Rakúsku. Ja som sa jej na druhý deň ozvala. A potom som na to zabudla. A všetko odrazu bolo super. Ty a ja. Len Mii som niečo hovorila o tom, že sa mi ozvala kamarátka aj s touto ponukou. A potom, keď som si na to spomenula a chcela to zrušiť, tak sa nedalo. Lebo ona ma už nahlásila. Ale bude to len na 3 mesiace. Len na zastúp. To som povedala hneď, že len na záskok. Problém je v tom, že o tri dni odchádzam. Nechcem, aby si to bral tak, že utekám. Nemám prečo. A ani nechcem. Myslela som, že to bude fajn, že si oddýchneme od seba a pomôže nám to. Chcela som to brať statočne, ale nedá sa. Teraz sa začínam báť. Bojím sa, čo to spraví s naším vzťahom. Bojím sa, že sa so mnou teraz rozídeš a ja ta pôjdem zničená. Viem, že mi budeš chýbať. Ale môžme si volať. Aj navštevovať. Aspoň myslím. Tak a to je to čo som ti chcela povedať. " vydýchla som si.
,,No, ja neviem čo mám povedať. Ty odchádzaš? Za tri dni. Sklamalo ma to, že si mi nepovedala o tej ponuke. Ja viem, čo povieš. Bola si nahnevaná, nebolo to medzi nami dobré a potom si bola zas šťastná. Ale aj tak. Mohla si mi to skôr povedať. A nie teraz až. " začal.
,,Ja som nevedela, že sa mi ozve až pár dní predtým. Keby to viem, skôr ti to poviem. Naozaj. " povedala som.
,,Vieš čo, musím ísť ja. Musím ísť domov. Na jednej strane sa hnevám. Ale na strane druhej by som ťa chcel objať. Ale nemôžem. Hnev mi to nedovolí. Po tom všetkom čo sa stalo u vás doma a teraz toto mi povieš. Vyzerá to ako keby utekáš. Aj keď to tak nemusí byť. Ale možno si rada. " povedal a vstal.
,,Nie som rada. Myslela som, že to bude dobré, ale nie je. Prosím, nechoď. Matúš, prosím. " stála som pred ním a chcelo sa mi plakať.
,,Nechaj ma. Musím nad tým porozmýšľať sám. Prepáč, nedokážem teraz uvažovať. Prepáč, ale nemusím ti ani veriť. Stačilo mi, čo som videl tam...u vás. Nechaj ma odísť. Ozvem sa ti. Ešte sa uvidíme, kým odídeš. " povedal Matúš.
,,Prosím, ostaň. Nechcem ostať sama a ani neviem čo sa teraz s nami deje. Prosím. " slzy som mala na krajíčku.
,,Nehnevaj sa. Ahoj. " otvoril dvere a utekal dolu schodmi. Ja som dvere zatvorila, oprela sa o ne a rozplakala sa tak, ako už dlho nie. Všetok ten strach sa mi vyplavoval z duše. Všetka tá bolesť mi zvierala srdce. Na nič iné som nemyslela, len na to či sa ešte ozve. A kedy sa ozve. A či je to náš koniec.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár