Musela som sa zasmiať. Nad ňou. Nado mnou. Nad nami. Mysleli to aj s Mirom s nami dobre, to len my sa stále nejak chceme hádať. Teda ja sa nechcem hádať, ale kedže neviem čo sa odohráva v Matúšovej hlave, tak nemôžem ani vedieť ako to dopadne. Aj keď si začínam myslieť, že on nás musel vtedy vidieť. A možno si myslí, že mám ešte rada Martina. Ale ako by ho to mohlo napadnúť? Azda mi natoľko verí. Alebo nie? Ach, musím sa prestať umárať týmito vecami. Kým nepríde, nič sa medzi nami nevysvetlí. Spravila som si čaj a chcela som si začať chystať raňajky, ale vyrušilo ma búchanie na dvere. Kto to asi bude?
,,Ahoj. " pozdravil.
,,To si ty? Nečakala by som ťa. A čo tak skoro?" začala som s iróniou.
,,Nerob sa ,že si ma nečakala. Obaja vieme, že naši dvaja priatelia odišli niekam spolu zavčas rána, aby som mohol prísť a my sme sa mohli porozprávať. Niečo som ti priniesol. Môžem ísť dnu?" spýtal sa.
,,Nejaký si sebaistý. No tak poď dnu, nemusia to všetci počuť o čom sa budeme baviť. " povedala som neochotne.
,,Toto je pre teba. " povedal a podal mi ružu.
,,Akurát som si robila raňajky, ale vyrušil si ma. " zmenila som tému.
,,Môžme si ich spraviť spoločne. Hm?" usmial sa Matúš.
,,Radšej sa najprv porozprávajme, nech to máme za sebou. Myslím, že včera si čakal asi niečo iné že ti poviem. Možno preto tá tvoja reakcia alebo sa mýlim?" neviem prečo som bola stále taká mrzutá, ale nechcela som mu len tak skočiť do náručia.
,,Neviem na čo narážaš, ale uznávam že moja reakcia nebola primeraná. Už keď som odchádzal od teba som vedel, že vlastne sa nehnevám, ale už mi bolo blbé vracať sa naspäť. Chápeš, mužská hrdosť. " zaškeril sa.
,,Hej, poznám. My máme tiež svoju ženskú hrdosť, teda ja ju mám, preto som sa ani nemienila ozvať. " povedala som.
,,Prepáč, správal som sa ako somár. Nečakal som, že mi toto povieš. Ani neviem prečo som sa naštval. Možno som..." nedopovedal, pretože som vedela čo chce povedať.
...,si si myslel, že ti poviem niečo iné, že? A čo si si myslel že ti poviem? Hm? Povedz mi, čo ťa zožiera. " začala som rýpať.
,,Nič dôležité, hlavne že sme si toto vysvetlili. A aspoň pred cestou nebudeme na seba nahnevaný. " odpovedal.
,,Nie, pokiaľ mi nepovieš čo ťa žerie, tak môžeš odísť. A budeme tam, kde sme boli kým si neprišiel. " povedala som jasne.
,,To vážne mám ísť? Ja som sa prišiel udobriť. " pozeral na mňa.
,,A ja som si myslela, že sa udobríme. Ale ty mi očividne klameš a nechceš mi povedať, čo sa to deje v tvojom vnútri. Ty mi neveríš?" začala som debatu.
,,Prečo? Prečo sa ma to pýtaš? Verím ti. " odpovedal celý zaskočený.
,,Tak prečo mi nepovieš čo ťa trápi? Prečo mi nepovieš, čo si to včera čakal, že ti poviem. Hm? Nebodaj si čakal, že sa s tebou rozídem? A kvôli čomu? Alebo si si myslel, že je za tým niekto tretí? " ako som dopovedala otázku, Matúš ostal zaskočený. Nečakal, že to naňho vybalím.
,,Ja neviem čo som čakal. Ale prečo vlastne o tom hovoríš? Chceš mi ty o niečom povedať? " začal s protiotázkou.
,,Nehraj to na mňa. Vysyp to už konečne. Myslel si si, že sa s tebou rozídem, lebo ľúbim Martina. Však? A ty mi do očí povieš, že mi veríš, a pritom klameš. Tak aspoň teraz mi povedz pravdu. Teraz. " začala som byť už nahnevaná. Viem, sama som to vyprovokovala, ale musíme si to vyjasniť.
,,Tak dobre, áno čakal som, že sa so mnou rozídeš alebo že sa mi priznáš, že ešte niečo cítiš k svojmu bývalému. Videl som vás vtedy vonku sa hádať a potom pobozkať sa. V tej sekunde som odišiel a nechcel si domýšľať čo sa stalo potom. Verím ti, v tom som neklamal. Len som videl teba a tú tvoju partiu a videl som, že si dobre vychádzaš aj s ním, tak som si myslel, že možno ešte niečo k nemu cítiš. Ja neviem. Tak som žiarlil, lebo ťa ľúbim a nechcem ťa stratiť. Som možno somár, ale záleží mi na tebe. A preto som tak reagoval. Lebo som čakal, že mi povieš jeden z tých scenárov, že sa mi priznáš, a nečakala som, že niekam odídeš. Spokojná?" spýtal sa Matúš. Uľavilo sa mu, že to povedal, ale stále čakal čo poviem.
,,Keby si ostal o dve sekundy dlhšie, uvidel by si ako som sa od neho odlepila a niečo mu vysvetľujem. On mi ublížil, ja nemám prečo k nemu niečo cítiť. Boli sme kamarátmi, tak som sa ja k nemu aj chovala. Ale on to chcel skúsiť. Ale ja som ho poslala k vode, pretože mám teba a ľúbim ťa. A ten bozk inicioval on. A tým aj naše kamarátstvo skončilo. Viem, mala som ti to povedať skôr, ale tiež by si takto reagoval. A neveril by si mi. A ja som ťa nechcela hneď stratiť. " povedala som.
,,A teraz čo? " spýtal sa.
,,Neviem. Veríš mi vlastne? Alebo budeš mi veriť, keď budem v Rakúsku a ty tu? Ako budeme fungovať? " spýtala som sa neisto.
,,Normálne, cez víkend za tebou budem chodiť. Teda, keď nebudem musieť pomáhať doma. " usmial sa.
,,Neodpovedal si. Veríš mi? Lebo ty strašne rýchlo začneš pochybovať o mne. A to nie je dobré." povedala som.
,,Poď sem Zuzi. " povedal a ja som sa k nemu priblížila. Objal ma.
,,Veľmi ťa ľúbim a verím ti. Viem, že teraz to tak nevyzerá, ale verím ti. Stále som čakal, že mi povieš že k nemu nič necítiš a že ľúbiš mňa. Stále som tam mal tú nádej. Ja som sa už raz sklamal, a nechcem to zažiť znovu. To preto tie pochybnosti. " povedal.
,,Ja ťa chápem. Ale ja ti neublížim. Dlho som nemala vzťah, lebo som sa bála. A potom som stretla teba, a tiež sa bojím, ale na druhej strane som rada, že sme spolu. Teraz keď sme sa udobrili, pobozkáš ma konečne?" pozrel sa na mňa a ja som sa len usmievala.
,,Na čo ty nemyslíš? " zasmial sa.
,,Veď mi ide len o bozk. Nemyslím na nič nemravné. Pobozkáš ma teda alebo o tom len budeš hovoriť?" smiala som sa.
,,Bude to viac ako len bozk. " žmurkol na mňa a konečne sa jeho pery priblížili viac k mojim. Objala som ho okolo krku, on mňa zas hladkal na chrbte. Bozkávali sme sa, ako keby sme sa dlho nevideli. Bozkávali sme sa tak vášnivo, až som mala pocit, že to musím zastaviť. Trochu som sa odtiahla.
,,Hej, kam utekáš? "začudoval sa Matúš.
,,Ja len, nechceli sme si robiť tie raňajky?" spýtala som sa ho.
,,A čo keby sme raňajky preskočili a venovali sa niečomu lepšiemu?" zas na mňa žmurkol.
,,Ja neviem. Naozaj to chceš?" spýtala som sa ho.
,,A ty? Povedz mi, že nie. " usmial sa.
,,To ti nepoviem. " odpovedala som.
,,Tak o čom sa tu bavíme? Pokračujme tam, kde sme prestali. " povedal a pritláčal sa znovu ku mne.
,,Počkaj, a nechcel by si ísť radšej do izby? Tam je aj posteľ, a isto to bude pohodlnejšie ako opretý o kuchynskú linku. Teda aspoň mňa nebude bolieť chrbát. " zasmiala som sa.
,,Vieš, vôbec som to nevnímal, lebo vnímam len teba. Tak poďme do izby. " zavelil a už ma ťahal za sebou. Ako sa za nami zatvorili dvere, začal ma vyzliekať. Tak vášnivo, až mi skoro roztrhal tričko. Ja som mu pomaly rozopínal a košeľu.
,,Si nádherná. " povedal mi, keď mi dal dolu tričko a bola som len v podprsenke.
,,Ty máš trochu chlpatú hruď, ale páči sa mi. " srandovala som.
,,Haha, ty chceš byť vtipná? Nech sa páči. " usmieval sa.
,,A čo bude ďalej?" spýtala som sa.
,,Ak nebudeš kecať, tak sa to skoro dozvieš. " povedal a zvalil sa na mňa. Ležala som pod ním a on si ma pekne pomaly rozopínal. Inak to ani nešlo, hlavne s nohavicami.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár