Pomaly sme odchádzali domov na autobus. Každá s tým svojím sme sa držali za ruku. Každá sme premýšľali o zajtrajšku a o tom, ako sa ktorá z nás rozhodne. A určite každá z nás rozmýšľala, či to povieme doma alebo si to necháme pre seba. Priatelia nás už podporili, teraz je to len na nás. Išlo by vlastne tak trochu o splnenie malého sna. Tancovali by sme. Pred ľudmi. Aj to sa počíta ako publikum.
V tú noc som sa pozrela hore na oblohu. Bolo vidieť hviezdy. Tak krásne žiarili.
,,Zastavme sa. " povedala som a pozerala som hore na oblohu. Všetci zastali a pozerali na mňa. Asi nechápali, prečo som zastavila uprostred chodníka.
,,Deje sa niečo?" spýtala sa Andrea.
,,Pozrite sa hore. Hviezdy. " povedala som.
,,Hej, sú krásne. " povedal Mário.
,,A čo teraz?" spýtala sa zas Andrea.
,,Pozerajte na tú svoju hviezdu a prajte si niečo. Ja viem, že hviezda by mala padať, ale my si to spravíme po svojom. " povedala som. Všetci naraz sme sa pozreli na hviezdy a zaželali sme si niečo. Peter ma chytil za ruku a pošepkal mi ,,ľúbim ťa".
Myslím, že môj pohľad do jeho očí hovoril za všetko, ale aj tak som mu povedala ,,aj ja teba ľúbim".
,,Nechcem vás rušiť, ale kedže sme si všetci niečo zapriali, mali by sme sa poponáhľať na autobus. Lebo nám utečie. A hodinu sa mi nechce čakať na další spoj. " povedal Braňo a ja som vedela že má pravdu. Ale bola to krásna chvíľa.
Autobus sme chvalabohu stihli. Autobus bol prázdny, takže sme si mohli aj sadnúť. Ja som sledovala pre istotu čas, aby som nezaspala. Ak by náhodou oni zaspali. A v tej chvíli mi pípla sms.
Ako som vyberala mobil, tak aj Peter pozerala do mobilu.
Stačilo mi vidieť číslo. A už som vedela, kto to je. Celý večer som ho vypustila z hlavy a bolo mi fajn. Ale on sa vždy musí pripomenúť.
,,Tak čo ako bolo na diskotéke v Trnave? Bavila si sa? Bola si krásna. Divím sa, že ťa frajer nechal na parkete samú, ja by som to neurobil. Hocikto k tebe môže pritancovať. " pozerala som na sms ako omámená. On vie kde sme boli? Nebodaj bol v tom istom podniku ako my? Akože som si ho nevšimla? Asi preto, že som vypla a nemyslela na to.
,,Stalo sa niečo?" spýtal sa ma Peter. Asi som musela vyzerať fakt vystrašene.
,,Nie nič, všetko v poriadku. " povedala som.
,,Naozaj? Vidím, že ťa niečo rozrušilo. " povedal Peter a pohladkal ma po ruke. A ja som mu musela klamať.
,,Fakt nič. Kto ti písal?" opýtala som sa ho. Potrebovala som zmeniť tému, kým sa spýta on, že kto písal mne.
,,Lukáš. Vraj ma príde počkať na autobusku. Kedže kľúč nemám a on akurát ide tiež domov. " povedal Peťo.
,,Aha, tak ho aspoň pozdravím. " poviem.
,,Neboj, pôjdeme ťa odprevadiť. Ved samú by som ťa nepustil. Takže sa môžte aj porozprávať. " usmial sa Peťo.
,,Ale ved nemusíš. Vieš, nechcem aby sa Lukáš hneval. " povedala som.
,,V pohode, vie o tom. A súhlasil. Vraj to je samozrejmosť. " povedal a ja som len prikývla. Nemala som už čo riešiť.
,,Hej ľudia, už sme doma. Tak vstávajte!" začal budiť Mário tých troch spachtošov, ktorý boli najviac unavený.
,,Už sme doma?" spýtala sa Andrea.
,,Konečne. " povedal Braňo.
,,Hej, už sme tu. Postavte sa, vystupujeme. " zavelil Mário a spachtoši si začali zbierať veci.
,,Dovidenia. " pozdravil za nás všetkých Mário. Slušný to človek.
,,Tak tu sa rozlúčime ľudia. Nech môžme ísť každý svojím smerom. Tak zajtra o takom istom čase ako dnes tu?" opýtal sa Braňo.
,,Presne tak. Vidíme sa. Tak dobrú noc. " povedala som a tak sme sa rozlúčili.
,,Aha, tam je Lukáš. " ukázala som pred nás. Stál pri zmrzline.
,,Hej, už ho vidím. Dnes nie je ani opitý. " povedal Peťo.
,,Ahoj. " pozdravil ho Peťo a on len kývol hlavou.
,,Ahoj. " pozdravila som ho.
,,Ahoj Abby. Ako ste sa mali?" spýtal sa a už sme pomaly kráčali ku mne domov. Ja v strede nich. Ako keby ma chceli strážiť. Je pravda, že sama sa bojím chodiť v tomto meste.
,,Bolo dobre. Aj zajtra ideme. " odpovedal Peťo.
,,Tak to je fajn. " povedal Lukáš.
,,A ty ako? Ako si strávil dnešný večer?" spýtala som sa milo.
,,Dalo sa. Ved vidíš, že som triezvy. Inak stretol som Danielu. " povedal ako keby mimochodom.
,,A kde?" spýtala som sa len tak.
,,V meste. Nebola dvakrát šťastná. " povedal smutne.
,,Mhm. Možno sa pohádala s tým Alexom. " dodala som. Nezaujímalo ma to. Ale zas na druhej strane ma trápilo prečo je smutná, ked doteraz sa prezentovala aká je šťastná.
,,Luky vidím, že na tom nie si najlepšie. To rande asi nedopadlo najlepšie čo?" opýtal sa na rovinu Peťo.
,,Presne ako hovoríš. Katastrofa. Ale nechcem o tom hovoriť. Prepáč Abby. " povedal a usmial sa.
,,Nevadí, ja to chápem. Inak nechceš ísť zajtra s nami do tej Trnavy? By si sa aspoň odreagoval a možno tam zbalíš nejakú inú. Hm?" opýtala som sa ho. Peťo sa len usmieval. Napadlo ma to len tak.
,,Aj mňa to napadlo, ale nevedel som či by ti to nevadilo. " pošepkal mi Peťo, ked sme zastali pred mojím vchodom.
,,Myslíme na to isté. " žmurkla som.
,,Tak čo?" obrátila som sa na Lukáša.
,,A vám alebo vašim priateľom by to nevadilo?" spýtal sa.
,,No nám to vadiť nebude, ved si náš kamarát. Teda dúfam, že aj my dvaja sme priatelia. A našim priateľom to vadiť tiež nebude. Hlavne, že sa vieš baviť a potrebuješ si vyčistiť hlavu ako aj my. " povedala som.
,,Tak dobre, rád pôjdem. " povedal a usmial sa.
,,Super Luky, to som rád teda. " povedal Peťo a potľapkal ho po pleci.
,,Dobre, tak ja vás teda nechám. Pôjdem pomaly popredu, tak ma dobehni potom. Tak zajtra. Ahoj Abby. " povedal a pomaly si vykračoval.
,,Pekné od neho, že nám nechal chvíľu na seba. " povedala som a dala bozk Peťovi. Tú chvíľu čo sme mali, sme venovali našim bozkom. Vyjadrovali našu lásku, tú vášeň ktorá v nás bola a dotyky, po ktorých sme tak túžili.
,,Vedel by si tak ostať navždy. " povedal Peťo.
,,Aj ja. Ale musíš ísť a vyspať sa. " povedala som.
,,Hej, ale najradšej by som ležal vedľa teba. " povedal.
,,A potom čo?" spýtala som sa s túžbou v očiach.
,,A potom by som sa chcel s tebou milovať. Tak vášnivo a nespútané, ale zároveň nežne aby som ti neublížil. " povedal tak romanticky, ako som to nikdy nepočula. Očarilo ma to.
,,Hm, tak to sa už teraz teším na to. Chod už domov. Potrebujeme načerpať energiu na zajtra. " povedala som.
,,Ty ma normálne vyháňaš. " zasmial sa. A potom sa tváril, že je smutný.
,,Ale nie. Ale nech ťa Lukáš nečaká. A napíš mi potom ked prídeš domov, dobre?" pozrela som naň ho.
,,Ja viem, musíme si pospať. Napíšem, neboj. Prídeme pre teba o pol šiestej. Radšej skôr. Môže byť?" spýtal sa ma Peťo.
,,Môže byť. Tak pá. " zakývala som mu. Ale on sa ešte vrátil a objal ma. Bolo to to najkrajšie objatie.
,,Pá. " povedal a ja som sa pozerala ako odchádza.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár