Vystúpili sme z autobusu a každý sme išli vlastnou cestou domov. Teda s Andy a Braňom sme sa rozlúčili až pri kostole. A až potom sme už išli vlastnou cestou. Celú dobu sme boli ticho. Vo vrecku som mala telefón a v ňom sms, ktorá mi asi zmení život. No mne možno nie, ale mojim dvom súrodencom viac ako si myslia. Kedže som nechcela aby sa Mário vypytoval, tak som začala konverzáciu.
,,Na čo si myslel? Alebo skôr čo si si prial, keď sme zastavili a pozerali sa na tie hviezdy?" spýtala som sa ho.
,,Na nás dvoch. Hlavne na to, že som šťastný, že ťa mám. A ty?" stisol mi ruku.
,,Fakt na nás? To je pekné..Ja tiež. A tiež na svojich súrodencov, nech sú šťastný v živote. " povedala som smutne. Ani som si to neuvedomila.
,,Deje sa niečo u vás doma? Mne to môžeš povedať. " zastal a pozeral mi do očí. Nemohla som mu to povedať. Vieme sme partneri, chodíme spolu ale aj tak to nechcem s ním riešiť. Ja som dospelá, mňa to až tak nezasiahne, ale trápim sa hlavne kvôli sestre. Je malá a nebude to chápať a viem, že obaja rodičia ju majú radi.
,,Nič sa nedeje. Všetko je v poriadku. To je len stres z tých písomných maturít, ktoré budú za dva týždne. " povedala som. A bola to polopravda.
,,Naozaj?" spýtal sa ma ešte raz.
,,Naozaj. A čo vravíš na to, že budem tancovať v tom klube?" spýtala som sa.
,,No čo mám povedať. Budem pyšný, ale zároveň budem žiarliť. Povieš to aj doma?" spýtal sa ma. Pravdu povediac, neuvažovala som o tom. Aj keď viem, že mama sa poteší, lebo povie že sa konečne odpútam zo svojho klbka samoty a nebudem sa toľko báť. A hlavne zarobím si peniaze. Len otec to nepochopí. Veď sa to nemusí ani dozvedieť.
,,Neviem. Asi hej. Mama sa poteší, si myslím. " odpovedala som.
,,Tak kto by sa nepotešil, že si zarobíš peniaze za takú ľahkú prácu no nie?" usmial sa.
,,Máš pravdu. " opätovala som mu úsmev.
,,Annie, nenahneváš sa ak sa tu odpojím. Nie že by som ťa nechcel odprevadiť, ale musím sa poponáhľať domov. Zajtra ti poviem prečo. Nebudeš sa hnevať?" pozrel sa na mňa smutne. Bol taký milý. A starostlivý. A ja som práve toto potrebovala. Kráčať sama po tme a utriediť si myšlienky, kým prídem domov.
,,Nie nebude mi to vadiť. Cestu poznám a nepôjdem sama prvýkrát takto potme. Mám to kúsok. " povedala som a dala som mu pusu.
,,Vážne? A ani ma nebudeš vypočúvať prečo musím ísť domov? " spýtal sa Mário.
,,Nie, prečo? Určite je to niečo dôležité. Ja ti dôverujem, nemám ťa prečo vypočúvať. " usmiala som sa a myslela som to vážne.
,,Tak teba mi to poslalo samo nebo. Konečne človek, ktorý mi verí. Mám ťa veľmi rád. Prezvoň keď už budeš doma, nech sa nebojím. " povedal a dal mi bozk na rozlúčku.
,,Aj ja ťa mám veľmi rada. A možno aj viac. Aj ty prezvoň. Tak zajtra ťa čakám o šiestej, že prídeš pre mňa. Pá. " objali sme sa a potom som mu len zakývala.
A potom som sama opustenou ulicou so svojimi myšlienkami kráčala domov. Vyspím sa a ráno sa budem musieť porozprávať s mamou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár