Dónjel

"Si len prchavá tekutina!
Nalial som si tvoje pocity a ráno som sa zobúdzal ochladnutý."

Ja som bola tá zlá, blázon. Ty ten rozumný.
Ja som prosila o omrvinky z celého stola. Ty si odchádzal.
Ja som prichádzala. Ty si ma posielal preč.
Ja som sa usmievala. Ty si sa mračil.
Od začiatku sa na tebe prejavovala strašná choroba, ticho, samota, nedostatok komunikácie. V skutočnosti nie.

On ma naučil milé, zdrobnené slovíčka. Spoločne sme si chytali ruky a hovorili sme o nich. Aké ich máme navzájom krásne. Krásne, malé, hebučké ručičky. Bolo to vtipné. Smiali sme sa.
Vždy keď videl moje jamôčky v líčkach, chcel mi ich stískať.
Potom to celé opadlo. Vedela som, že tu to končí. Miatlo ma, keď ma bral na miesto, ktoré ma zaujalo. Svojou vôňou. Voňalo večnosťou.
Zostali už len nepríjemné pocity a pichľavé slová. Navzájom sme si ubližovali, robili rany a predstierali sme, že to nie je naša vina.
Je jedno akú veľkú lož si mi povedal a nechcel povedať, vždy to bolo len klamstvo.
Nedokázali sme sa odlúčiť nastálo.
Kam sa podela naša dospelosť? Nostalgia nás nútila zostať.
Už to nechcem zažiť, preto prepáč, ale nie.
Minulosť sa už zbytočne oživí, keď môže pokojne odpočívať v čiernej diere. Venujme tomu už len pár slov. Vždy keď ťa stretnem, zhmotníš všetky moje fóbie. Je to dobrý pocit, že sa od nich raz oslobodím..

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu