A teraz konečne k tomu, čo som chcel povedať.
No to bol zasa zážitok! Ľudia sú takí magori, že si sčasu-načas prídem nudne normálny.
Sedím v coupé, ktoré som následne premenoval na nevydarené kuPéčko. Tak tam vám bola taká baba, o ktorú by som ani bike neoprel, so svojím najdrahším, s ktorým by som sa veru vôbec nemal chuť mečovať. Čítam si, celý natrimaný, o R. H., ktorého má síce autor poriadne v zuboch, ale odmysliac si jeho debilný postoj a primysliac si k opisom „Blonďavej beštie“ šťavnaté vizuálne predstavy, kniha je úžasná. A teraz títo tam začnú vyvádzať (mimochodom, v rámci nevydareného kuPéčka boli ešte štyri ženské okrem tej dvojice a mňa) ona sa chichúňa ako hluchá (počítajúc s tým, že hluchý vydávajú debilné zvuky, keďže sa nepočujú, ktoré si však predstavujú úplne prirodzene), šmátrajú sa na štýl fanúšikov Gospelu, on rozpráva hlasom nápadne pripomínajúcim eunucha a ona podchvíľou zavše zvreskne: „Aaaaaau!“ alebo „Prestaaaaaň! Nieeee! Nelíhaj si na mňa!“ a o niekoľko sekúnd na to: „Čo robíš?! Mne sa venuj! Venuj sa mneee!“
A tak.
Prestupujem.
Dúfam, že každý z vás videl Účastníkov zájazdu. A hlavne, že si spomínate na autobusára Karola a jeho kolegu Karola. Riešili podšálky. Furt. Už viete?
No!
Teda, tu bol autobusár len jeden, každého zdrmal, či už verbálne alebo neverbálne, čo sa to jebe do jeho busu a čo nejde pešo, ale otravuje ho. Zúrivo bral peniaze a vydával. Pýtam sa, čí naaahodou neberie z karty (viete, ten ajsík), ani na mňa nepozrie, len dačo zamrmle a čaká, že mu dám peniaze, teda idem pohľadať nejaké drobné (inak toto ma tak serie, že tam majú tie chujoviny na karty a ešte to aj vkuse propagujú a kartou si môžete v skutočnosti akurát vytrieť riť, ak by vám to prišlo aspoň trochu príjemné) a myslel som, že ma za to zabije. Za to, že mi musí vydať. Len z drobných! Chuj.
Ta už sedím a tak, mrte ľudí, dajakého deda som obťažoval a frotoval sa s ním (on hral infantilnú hru na telefóne s dotykovým displejom, aby sa potom mohol sťažovať, že dotykový displej je kktina a už si taký nikdy nezoberie!!!) a prv, než sme vyrazili, autobusár zúrivo zaručal: „Kufor je plný batožiny! Zas!! A nikto za žiadnu batožinu nezaplatil! Zas!!! Srať sa denno-denne s vašimi batožinami! Nič vám nedám a hotovo! Máte platiť!“
Aby som bol dôsledný, nie prv, ako sme vyrazili, ale popri štartovaní toto vyprával a z jednotky preradil tak, že nás všetkých heglo a pre zmenu nadával bus.
Som sa pomodlil, že možnože ani domov nedojdem, ak má dostatočné nervy (súdim podľa seba, keď som nasratý, fakt že nasratý, zákonite skončím v jarku/strome/preletím cez korman a pristanem dobrých pár metrov v ...)
Ja našťastie batožinu nemávam, v tejto súvislosti si z môjho pohľadu mohol vysrať oko. Vlastné, ofkŕz.
A cez uličku o sedadlo predo mnou sedela ženská s deckom. Teraz to je taký trend alebo čo – otrasná tučná ženská nie veľmi bledej farby a krrrraaasne blonďavé dieťa s rozprávkovými modrými očkami. (Kde na to chodia?! Isto kradnú pred supermarketmi!) No a tak táto ženská počúvala hudbu tak, že dieťa neustále volalo: „Mama! Mama!“ a ona nič, len si tu i tam nahlas spievala refrén aktuálnej songy.
Dal by som si vypustiť olej z bŕzd za to, že ťahala ešte falošnejšie ako moja ségra. To je jedno ktorá. Všetky tri spievajú debilne. Na čele so mnou. Aspoň kedysi to tak bolo – spieval som suverénne najotrasnejšie z rodiny. Potom som, tuším, na konci základky zmutoval a už to šlo. Vyrovnal som sa im, nevyčnievam až tak. Myslím falošnosťou, nie hlasom. To vyčnievam.
Ale naspäť – ani som sa už potom nečudoval, že je autobusár tak na prášky – ak toto od začiatočnej stanice počúval:
„Mama! Mama!!“
„I´m a big, big girl in a big, big world...“
„Mama!!!!!“
A v tom sa z jeho rádia ozvalo:
„... and nothing else matters...“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár