Čo mám robiť?

Brutálne mám potrebu napísať konečne niečo iné, ako domácu úlohu, či pracovnú úlohu, či skrátka nejakú kktinu, nevychádzajúcu z môjho najhlbšieho najblbšieho vnútra.
A tak reku – vyhasnutý som jak učiteľ s desiatimi rokmi praxe, nijaká zaujíma vec to dnes nebude – ale napíšem aspoň sem vám, milí moji trpiaci týmito riadkami!
A potom si napíšem ešte do denníka, ale to už nie je HC verejnosti súci.
Tak napríklad dnes ma opäť raz priam nezdravo zaujala jedna kamarátka (to tá, čo v prvom zápisku jedla tlačenku). Je to veľmi citlivá duša, nebudem spomínať, ako až veľmi, bo by to nebolo odo mňa pekné. Spomeniem len príhodu do tej citlivostnej hranice, ktorú možno považovať za roztomilú.
Videli sme chlapca. Typický bratislavský úkaz – v zápale najväčšej možnej naivity uteká jedinec za prostriedkom mestskej dopravy, neúnavne veriac, že týpek za volantom nie je idiot, akým zvyčajne, žiaľ, veru aj je. Teda tento utekajúci chlapec, ovešaný ako klobáskový hák u mäsiara, trieli, trieli, až sa vytrie uprostred cesty. Občas sa stane, že takýto jedinec má šťastie – rozpľaští sa aj s vecami pred vehíklom, teda tento mu už z princípu nemôže ujsť. Dnešný chlapec šťastie nemal – utekal zozadu, nikoho nesral, nikomu nezavadzal, teda bus zdrhol.
Niekto sa zvykne smiať. Ja to teda určite nie som – ja vždy začnem nadávať na ponižujúce podmienky v onom meste.
A spomínaná kamarátka tiež nie. Oprela sa o zábradlie, pozrela sa na mňa, do strany, opäť na mňa, no už mala lesklé oči a jemne spustila:
„Och, cítim sa aj za neho tak trápne...“
„Hm...“
„Chápeš, od slova trápiť sa...“
„Hm??“
„...v zmysle trápiť – čo mám robiť? Chápeš...“
„Nie,“ odvetil som pohotovo, so všetkou svojou detskou úprimnosťou.
Pustila sa do trpezlivého vysvetľovanie. Nič mi to nedalo. Prosím vás, to je slovo trápne fakt od slova trápiť sa?????????? (v zmysle čo mám robiť?)
Na odľahčenie jazykového okienka nemôže chýbať napríklad moja cteneblažená sestra.
Je veľmi namyslená a hrdá a niekedy nepozná hranice. Bol som napríklad svedkom toho, ako jej nejaký veľavážený docent povedal, že je z týždňa na týždeň krajšia, a teda že po prázdninách opeknela na nepoznanie, avšak dúfa hlavne, že sa jej konečne podarilo zmúdrieť. Docent-nedocent, ani sa pri ňom nepristavila, ani sa k nemu neotočila, len za chrbát dostatočne nahlas struhla: „Samozrejme, že neustále opeknievam, ale sprostá rovnako som, aj budem naďalej. Pekný deň.“
Som zvedavý, ako urobí skúšku.
Minule zasa, nasratá z nevysvetliteľných dôvodov, letela cez ulicu a pobehoval som za ňou ako posluhovač, keď sa oproti nej vybral nebezpečne vyzerajúci čudák.
„Stelesnená krásnota, kde si sa vybrala, hm?“
Už som sa bál, práve som pri sebe nemal náradie ani dýku.
Ona urobila svoje vodcovské gesto, ktoré nijakovsky neviem napodobniť, a odvetila: „Do riti a naspäť!“
Opäť nezastala, nespomalila a vzhľadom na to, že práve vyzerala ako stelesnenie spomínanej krásnoty, nežnosti a bezbrannosti, týpka to tak zarazilo, až ostal bez pohybu a potichu.
Najúžasnejší bol beztak dialóg na stanici. Myslím, že z mnohých mojich textov jasne vyplýva, aký máme v rodine vzťah k imigrantom a tmavším vo všeobecnosti.
A práve nejaký takýto ju oslovil s tým, aby mu prispela. Ani nereagovala. Prenasledoval ju a ja som tam bol zasa za křoví. Neustále ju oslovoval, až spomenul svoje hladujúce deti.
Zastala, zastal som aj ja, obarený od prekvapenia. Na tvári mala výraz maximálneho stupňa empatie, azda by som aj povedal, že jej zvlhli očiská.
Na pikosekundu som si myslel, že od tej chvíle mám o sestru menej. To čo malo byť?!
„Deti?“ povedala tak odporne citlivo.
„Deti...“ prikývol tmavý a už nastŕkal svoje žobravú ruku.
Jej výraz sa zmenil na nepoznanie, ba vlastne naopak – opäť som v nej spoznal svoju dvojičku.
„Teda uvedom si, že v prvom rade sa treba detí ZBAVIŤ!“ zasipela a so svojím typickým pátosom odkráčala.
Jeho ksich azda netreba špeciálne opisovať.
Niekedy sa bojím, že sa jej takýmto činom niečo stane. Nie je mi to trápne, ale predsa ide o niečo od slova trápiť sa, v zmysle: Čo mám robiť? Chápete...

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu