Čo som vždy chcel, držím v náručí

Vždy som chcel cestovať. Vždy. Ležal som na posteli a čítal cestopisy, surfoval som po webe... Nemal som s kým. Nemal som za čo. Nemal som skúsenosti.
Ale v skutočnosti som hlavne nemal odvahu.
Som sám. S peniazmi som to nejako vydumal. Na Champs-Élysées padá súmrak a ja padám únavou.
Náhodou sa mi podarilo získať letenku do Paríža za euro. Predvianočná akcia v supermarkete, vyžrebovali ma, detaily vynechám. Potrebujem sa dostať do Vancouvru a kúsok cesty mám tým pádom vcelku lacno za sebou.
Paríž je obrovské a odporné mesto. Nikdy som neletel, nikdy som nebol v takom gigantickom chaose – ani vo sne by mi nenapadlo, že jedenásť a pol hodiny nie je „pohodový dostatok“ na vystúpenie, vystriehnutie batožiny, dopravenie sa z Orly pri Eiffelovku, blúdenie po Champs-Élysées v zmysle zúfalého rozmýšľania, ako sa čo najrýchlejšie dostať na Charles de Gaulle (isteže letisko, nie námestie, ktoré som mal hneď na dohľad)...
Mojou jedinou výhodou je, že neznášam kufre na kolieskach. Preto som sa trepal s batohom. Síce ťažkým ako sviňa, ale aspoň nehrkotal a tiež som sa mohol rozhadzovať oboma rukami, čo mi pri behu padlo vhod.
A tak namiesto toho, aby som vnímal vznešený purpur oblohy nad Víťazným oblúkom, hustnúce šero, sadajúce na objemné moslimské ženy, kráčajúce z nohy na nohu, s cieľom minúť v butikoch peniaze, o akých sa mi len snívalo, a to počas vlhkých nocí, bol som zbŕkly a mučený silným tikom, nútiacim ma kontrolovať hodinky.
Samozrejme som sklamal kamoša, ktorý mi zanietene rozprával o nejakej „Marsejéze“, ktorou som sa mal podľa neho kochať na jednom z pilierov Víťazného oblúka, a ktorú vraj urobil nejaký „Rut“...
Síce je trápne, že mimo Slovenska som prvý raz v živote a snažím sa napísať cestopisný denník, ale netuším, čo iné by som tu mohol robiť. Myslím v Kanade. Konkretizovať neviem, pretože názov tejto dediny sa naučím najskôr po mesiaci.
Som taký debil!
Je v kúpeľni. Ja som už bol, lebo po ceste som sa cítil vygrcnutý. Vôbec neviem, čo mám robiť. Najradšej by som tam za ňou šiel. Ale neviem načo. Neviem si predstaviť, ako bude prebiehať noc. Má veľkú posteľ, vždy takú chcela. A ja som zasa vždy chcel, aby ju chcela aj so mnou. A v zápale nášho večného chcenia mi vôbec nedošlo, že to tak už je. Že ma v nej fakt CHCE.
Ani neviem, čo sa stalo. Zrazu mi oznámila, že odchádza.
„Nebudem sa ti celý život vnucovať. Nebudem sa pchať tam, kde ma nechcú. Nebudem ťa oberať o maminkine koláčiky, návlačky so šteniatkami a bezstarostné sprosté decko v tvojom veľkom chlpatom tele, ktoré by som mala najradšej od toho svojho vo vzdialenosti od –173 po 0 mm, ale čo už. ČO UŽ!“
To bolo prvé, čo mi po vyše roku napísala. Po mojou neustálom vypytovaní sa, čo sa stalo.
Ale vrátim sa k časti, ktorú po sebe kontrolujem, napísal som ju najrýchlejšie (asi za päť minút) a mám pocit, že... Skrátka, je napísane úplne blbo, netuším, ako ju opraviť, ani z desatiny percenta nevyžaruje všetky tie pocity, čo tam boli...
Vyšiel som z lietadla, mal som zaľahnuté v ušiach. Nohy sa mi triasli ako dedovi. Vyčíhal som si batoh (mimochodom, trvalo to dlho, omylom som sa pôvodne postavil k zlému pásu...) a šiel som za ľuďmi k východu. Hľadal som ju. Hľadal, hľadal, hľadal!
Stála tam. Medzi desiatkami a desiatkami ľudí. Dokonalá. Jediná žena môjho života. Moje dievčatko... Pyšné, bojovné, nežné a poddajné...
Spočinuli sme v tisíckach objatí, ale nikdy nie tak ako tam. Držal som ju pevne a nechcel som povoliť, vsugerujúc si, že je to pravda. Tisla ma k sebe svojimi drobnými rúčkami stále tuhšie a tuhšie.
Rozplakal som sa. Ona nie. Aspoň jej však zvlhli oči a vyzerali ešte krajšie. Vždy som bol ten slabší článok...
Aj teraz smrkám. Kúpeľňové dvere sa otvorili, po chvíli vošla do izby. Je ustatá, čo prezrádzajú zasa len jej oči.
Nemám jej čo dať... Moja angličtina je mizerná, francúzština neexistuje, prácu mi bude musieť hľadať ona... Cítim sa ako pes. Môžem ju akurát tak oblizovať a nechať sa hladkať. Za čo som si vôbec zaslúžil privilégium spať s Ňou v jednej posteli?

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu