Dokonalá pohanka

Nemyslel som si, že sa mi niečo také môže naozaj stať. Ale stalo sa!
Terigal som sa domov náhodne stihnutým vlakom, za čo som ohromne vďačný. Náhoda je fakt jednotkou osudu.
Bolo už takmer plno, ale predsa sa mi podarilo nájsť voľné miesto, tak som sa uvelebil a vydýchal. Až potom som si uvedomil, kto mi na trápnu otázku „Môžem?“ nezainteresovane odvetil „Uhm...“
Sedela skrčená pri okne, v drobných rúčkach s krásnymi zdravými nechtami držala knihu, čítala sústredene bezmála dve hodiny, ohnivé vlasy jej splývali s útlymi ramenami, voňala po žihľave a na jamke pod štíhlym krkom visel runový prívesok. Bol som si istý, že vie, čo Raidho symbolizuje.
Celé tie dve hodiny, čo som ju len nenápadne okukoval a ona si to pravdepodobne vôbec nevšimla, lebo bola fascinujúco pohrúžená do čítania (narozdiel odo mňa, tentoraz som svoju knihu fakt len pestoval). Nadchýnalo ma, že nedrží nijakú Evitovku, Twilight ani Dominika Dana a podobne. Držala knihu, ktorú som vôbec nepoznal! Boli chvíle, kedy som nevedel, či sa jej na titul chcem spýtať preto, lebo je dokonalá, alebo preto, lebo ma serie, že fakticky neviem, o čo by mohlo ísť.
„Čo čítaš?“ opýtal som sa. Ináč by mi vyrazilo rebro.
Akoby precitla, niekoľkokrát zažmurkala, vrátila sa do tohto sveta, zmätene sa na mňa pozrela a utopil som sa v očiach farby fjordu, odrážajúceho temnotu svojich hlbín a zároveň pestrosť okolitej prírody. V tých očiach vďaka striedaniu tieňa a ostrého svetla, čo vytváral mihot stromov za oknom, svietilo ihravé slnko a po chvíli hneď mrazil severský vietor, bičujúci útes Reykjanessu...
„Toto,“ zamrmlala a otrčila mi obálku knihy, „hovorí ti to niečo?“
Bol som zmätený, nevravelo mi to fakt nič, len som dačo skomolil.
„Aspoň to obdobie?“
Jasné, že začiatok dvadsiateho storočia mi kadečo hovorí. Ale aj tak som bol schopný povedať nič.
Trochu si ma prezrela. Dúfal som, že aspoň povrchne sa podobám na niekoho, s kým by sa bola ochotná baviť. Ako posledný výkrik z tmy som jej chcel ukázať scarku svojej runy na ramene, ale bolo by to viac ako hlúpe. Urobil by som to možno len vtedy, keby som bol nemý a neostýchal by som sa naznačiť jej, že pravdepodobne máme mnoho spoločného.
Beztak sa na mňa usmiala, možno jej boli blízke aspoň moje vlasy a oblečenie, no urobila to tak, aby mi bolo jasné, že sme dodebatovali. Radšej sa chce venovať literatúre ako prísediacemu hlupáčikovi...
Zazvonil jej telefón. Vlastne nepočul som nič, asi jej len zavibroval, no skrátka, vybrala ho z vrecka a priložila k plameňu vlasov (veru tak, lebo tá červenooranžovoplavá kombinácia vytvárala plamene a nie pramene), pod ktorými by malo byť uško. Stopercentne krásne.
Mal som tú česť počuť najláskyplnejšie „ahoj“ svojho života. Koľká škoda, že nepatrilo mne.
Rozčítanú knižku, na ktorú som sa ani zďaleka nevládal sústrediť tak, ako ona na svoju, som kvalitne zmáčal potom. Z telefonátu jasne vyplývalo, že vedľa mňa sedí bytosť, čo jazdí na biku a spáva v horách! Nie furt, prosto spomínala niečo, ako: „Nevadí, biky vylaníme na strom, alebo prespíme v senníku, ak bude dosť veľký, aj s nimi ako minule...“.
MRAAAAAAAAAV!
Najnešťastnejší som bol, keď sme šli okolo nádherných pestrých lesov. Len vtedy sama od seba prestala čítať, privinula si knihu na prsia a veľkými očami nasávala jesennú krajinu. Určite to bolo preto. Lebo hneď, ako sme prešli k pustým poliam, začala znovu dýchať, otvorila, zalistovala, a čítala ďalej...
Bol som najnešťastnejší preto, lebo nikdy si ma k sebe neprivinie tak ako tú knihu. A už vôbec nie tak ako fantóma, s ktorým telefonovala.

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu