Zamyslene striedam pravú i ľavú a naraz sa pristihnem, že spomaľujem. Prečo? No to mi došlo, až keď som zastal. Oslovila ma nejaká ženská typu „vypla som šporhelt, zahnala sliepky, môžem ponúkať katalóg Oriflame“. Neviem, či vyzerám tak debilne, alebo sa, skrátka, už vrhala na každého, ale zdalo sa, že som jej jasným cieľom.
„Vaše krstné meno?“
Tuho som sa zamyslel. Fuck, ako sa volám? Niečo som povedal.
„Uhm... a váš vek?“
Bol som si istý!
„Devätnásť...“
Píše jednotku. Heglo vo mne. Dočerta, ja už istý čas jednotku nezvyknem písať! Bolo mi blbé seknúť sa o viac ako rok. Rýchlo som povedal aspoň dvadsať.
Načo som to robil? Je mi predsa úplne u riti, či si dakto z Oriflamu bude myslieť, že som tínedžer...
„Nie, predsa tých devätnásť,“ vravím zasa.
Boha, Ulrik, spamätaj sa! Musíš vedieť, aký si starý!
Niečo hovorila, strčila mi do rúk katalóg, dostal som priepustku. Zaželal som jej pekný deň. Zlatá mi prišla. Zablúdená zo stredoveku. Ako ja.
No kruto som rozdumoval, keď som kráčal ďalej, koľko to vlastne mám. Vtom ma zasa niekto zastavil.
„ČO?“
Zasa som dostal nejaký letáčik. Nechceli odo mňa nič. Super. Idem, idem, stále si nie som istý, koľké narodeniny som oslávil. Myslím naposledy.
A zasa týpci s letáčikmi! No sorry, ale týchto som už fakt odignoroval.
Už som bol na schodisku v škole, keď mi konečne prišlo na rozum kuknúť sa, čo vlastne na letáku je. Skoro ma vystrelo! Tak zrovna mne dakto vsunul do rúk pozvánku na r´n´b koncert! Oi!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár