A počas jedného z takýchto večerov (síce jesenný bol), ešte na začiatku adventu, pravda, bez snehových vločiek, ihrali sme sa traja (mamka, ségra, ja) pri produkcii adventného venca. Tatko si v kúpeľni strihal vlasy, po chvíli vybehol nahý von, že si niečo zabudol, bike driemal opretý o skrinku, blato ticho zasýchalo.
I dal som sa do obmotávania venca stuhou, tu vidím, že jej je akurát málo. Chytil som nervy.
I dala sa ségra do obmotávania venca stuhou, tu vidíme, že pri všetkej snahe to vyzerá chujne.
I pozerá sa mamka, čo stvárame, radšej nevraví nič, aj to potichu, a pripravuje svietniky (také mini, akurát, čo by sa dali nazvať decentným stojanom na sviečku).
Ségra chytila nervy.
Porobila, čo sa jej dalo, priložil som ruku k dielu a tu už bol veniec otrasne obmotaný, my spokojní, že aspoň tak.
Mamka začala vysádzať svietniky. Ani tak, ani tak, ani tak!!!!!!
Tu treba zvýrazniť, že ona nervy nechytila.
Svietniky akoby zázrakom po polhodine držali!
(Tatko ešte vždy v kúpeľni strihá vlasy a my sme zvedaví, ako to dopadne.)
Sestra sa chopila iniciatívy a začala ozdobovať veniec nejakým bludom (zeleno-červeným).
Potom bol rad na mne, nech dám také voljaké zvončeky. Verejné prekvapenie (skôr pohoršenie) – jeden svietnik odpadol! Mamka nechápe, my tiež nie.
A! Po troch minútach je svietnik na mieste!
Dobre, už sú tam aj moje zvončeky. V podstate... v podstate je veniec hotový (zakázali sme tam mamke dať také hríbiky, to by už bolo neopísateľne otrasné).
Toto bol bod, keď otec vybehol nahý z kúpeľne, že si dačo zabudol.
Všetci traja vencoví sme sa pozerali na náš produkt. Hrialo nás pri srdiečkach.
Otec vbehol naspäť do kúpeľne, zakričal, že má. Doteraz neviem čo, nedával som pozor, tešil som sa zo svojich zvončekov na venci (aj trošku zvonia, ale radšej vencom prudšie nehýbeme, lebo by sa rozpadol, a teda vo výsledku vlastne nezvonia).
Veľdielo sme zaniesli na chodbu, lenže po ceste dačo odpadlo. Dačo z tých bludov, čo tam sestra dávala. Opatrne sme ho položili a blud tam dali, že akože drží.
Náš adventný veniec je veľmi, veľmi škaredý, a beztak sviečky nezažíname – bojíme sa, že by sme pri našej šikovnosti vyhoreli.
Ale nám sa veľmi páči (aj tak sa mamina hanbila s ním ísť do kostola po požehnanie či co, ale nám to vôbec neprekáža, lebo vnímame hlavne ten kopec lásky, čo sme tam gýčovo napchali).
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár