Pôvodne som chcel ísť na net. Milujem školskú wifinu – dakedy si sadnem na záchod len tak, s kompom na kolenách a mám totálny pokoj. Občas som audiosvedkom kadečoho, to je pravda, ale aj to považujem skôr za pozitívum. Nuž, ako kedy...
Hladný ako prasa púšťam sa do rožka a syra (pravda, v rámci pseudodiéty) a z konca chodby sa ozýva príšerný škrek a búchanie alla poltergejst. Tlačenka jej zapadla a díva sa na mňa tými rozkošnými modroneviemakými očami ako minule, keď ma na našom survival tripe v podzemí otreskla o stenu utekajúc von, že hlbšie v pivnici sa hýbe nejaký deviant. Vždy sa brutálne zľakne, ale nie je ako mnohé iné baby – nevreští, neškrieka, nevyvádza, skrátka len zapiští, predýchava a otvorene doslova zadre, že sa bojí.
Podľa tých očí som vedel, že sa bojí aj tentoraz. Obzrel som sa, zvuk bol stále hlasnejší. Akési energické trieskanie a ženský krik. Niečo na štýl „Haló! Pomóc!“ Predstavil som si asi tridsaťšesť spôsobov, ako nejaký maník kláti holku na hajzli, trieskajúc ňou o dvere, stenu, o všetko, ale ani zďaleka nemôžem konkurovať tomu, čo vymyslí život, sakra.
Položil som rožok, syr, nevadí, hygiena mi veľa nevraví (inak by som cez niektoré prestávky nesedával na hajzloch s tým laptopom a nežral pri tom kekse) a vykročil som vpred. Ešte ma zastavila, či som normálny a či sa tiež nebojím, ale vravím si – veď berme to ako zjazd (to hovorieva taká baba v knižke Na počiatku bolo koleso, mrte jebavo si ju predstavujem) a šiel som.
Na hajzloch tma, nič sa nehýbe, treskot neutícha. Samozrejme, že veľa húlim a pijem na to, aby mi napadlo zažať! Doriti...
Ale potom mi došlo. Bláznivá ženská roztrasene zakričala: „Niekto ma tu zamkol!“
Za toho chuja som nechápal, ako ju mohol dakto zamknúť na hajzloch, ktoré sa takým tým bazmekom zamykajú zvnútra.
Znervózňoval ma jej škrek a tak som len povedal, že už som tu... Na ten štýl. Viete ako – psychológia – reku, niekto mi prišiel na pomoc, prestanem hučať.
A zabralo to!
Keď nehučala, pomykal som kľúčkou a vravím: „No v pohode, už je voľno...“
Odomkla sa a otvorila.
?????!!!!!!!!!!!
No prisámbohu!
Vyšla von, netuším ako vyzerala, videl som len obrysy, ale bola vyššia ako ja, takže ma to nezaujímalo, a trasľavo blačala, aký je to trapas, ako ju tam niekto zamkol a ešte aj zhasol.
Hovorím vám – mám s tým skúsenosti. Sedávam na hajzloch (síce chalanských, ale po zamykacej stránke a tak podobne ide o to isté), robím sa, že tam nie som, a tak vkuse niekto príde, odíde a zhasne. Nechápem, prečo tak stresovala.
Znie to ako totálna kravina, to uznávam, ale zamyslime sa nad tým – psychika je fakticky brutálne silná! V podstate len niekto zhasol. To je všetko. Tma, možno nejaký stres z blížiacich sa skúšok, a ona totálne v koncoch! Že som sa tam objavil potom ja, akože „chlap“, to ju už vôbec nesralo, ani sa nečudujem. Ale je jedna vec, ktorú tu fakticky nechápem.
Vyšiel som odtiaľ hneď, ako bolo možné, lebo som sa potreboval smiať ako šialený a podeliť sa s príhodu s Tlačenkou, ktorá ma už natrimene očakávala. Cez slzy a v šule som jej vravel, čo sa to vlastne dialo a potom som si uvedomil jednu vec: Tá holka z tých hajzlov ešte nevyšla.
Boli sme na tej chodbe ešte aspoň pol hodku, no fakticky odtiaľ nevyšla! Nevidel som ju dobre, ale zasa dosť natoľko, aby som si bol istý, že okolo nás neprešla. A keďže sú hajzle na konci chodby, inakade sa ísť nedalo. Potom sme už museli ísť na hodinu, ale ešte som Tlačenku poslal, nech sa tam kukne. Nikto tam vraj nebol!
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
otvoreneokno
3. 5.mája 2011 22:06
Celkom si pobavil+celkom vynikajúci avatar
Napíš svoj komentár