Bol som s dakým vonku, a naraz nás ktosi pristavil.
„Katka? Si to ty?! Neverím! Úžasné!!“
No jej meno je Lucia.
Ten fyzicky blízky, ale duševne úctyhodne vzdialený hlas patril Jančimu. Samozrejme.
Lu sa zľakla, nečudo, Janči je fakt čudo, ja som bol však celý rád, že som ho po dlhšom čase stretol. Zvítali sme sa a potom nám zo desať minút pobavene rozprával o tom, že si nás všimol len vďaka tomu, že zbadal Lu a spoznal v nej Katku, hoci vlastne Lu vôbec nepozná a v živote ju nevidel, a práveže mňa pozná veľmi dobre a mňa si vôbec nevšimol. Aj by som sa urazil, mňa si predsa všimne každý a buď ma opľujú, alebo ma milujú, ale Janči je Janči. Všetko odpustené.
Debatovali sme a z Lu konečne opadla hrôza, dokonca sa začala poriadne baviť. Bol som rád. Riešili sme síce celkom vážne veci, dozvedel som sa napríklad, že mnohých známych nestretať preto, lebo sú pozatváraní, ale čo už. Janči má dar reči, darmo je. Smiala by sa aj moja šálka.
Janči vôbec nie je z nášho mesta, tak som sa ho spýtal, čo u nás robí, keď aj noc už pokročila. No ešteže ma má! Celkom zabudol – pôvodne sa mal už asi pred polhodkou stretnúť s týpkom skrz zásoby. Nevadí... Janči rozpráva ďalej a ďalej, válí, válí a furtom mu zvoní telefón. Kdežeby ho on zdvihol! Vždy sa roztancuje. Po chvíli zosmutnie, že ho týpek nechal tak, dohodli si predsa obchod a on sa na neho vysral. Blbec. No hej, Janči nie je vulgárny, takže je to podľa neho len blbec.
Lu je podchvíľou nervózna. Vraví: „Zvoní ti telefón predsa!“
Tiež by som bol nervózny, že ten šrot vkuse vycengáva, ale toho dňa som mal už dosť. Stodesať kilometrov aj kúsok v nohách, ešte vždy rozjebané lakte spred pol týždňa, gigantickú večeru, rozkladajúcu sa v tráviacej sústave, no čo Ulrikovi ešte treba? Azda len pivo a posteľ s niekým, kto by mu škrabkal riť, až kým nezaspí presladko...
Predstavoval som si to, keď Jančiho telefén ZASA zavŕzgal, hoci nám on dačo neručene rozprával.
„Janči, zvoní ti telefón, kurva!!!“
„Nie, nie, to by som najprv musel počuť!“
„Boha, však ti zvoní, ja to počujem!“
Lu sa rozosmiala. Nie, nie, ona nehúli. Azda práve preto sa tak rozosmiala...
„Uli, ty si sa vôbec nezmenil, ba je to ešte horšie! Stále počuješ tie zvuky? Hlasy?? A stretáš duchov??“
Lu sa dosmiala, prekvapene sa na mňa pozrela, skryl som si tvár do dlaní a hral som sa, že keď ja nič nevidím, všetci vidia nič.
Janči pokračoval: „To máš z toho, že si prestal!“
No hovno! Oproti nemu som nikdy ani nezačal!
Sadol si a bezradne si povzdychol: „Kde len ten blbec môže byť?!“
Chytil do rúk telefón a dlho sa naň pozeral, kým nespomenul, že má sedem zmeškaných hovorov.
Lu už vôbec ničomu nerozumela.
„On si robí srandu celý ten čas?“ štuchla do mňa.
Pokrútil som hlavou a snažil som sa mu dohovoriť: „Janči, to ti volá on, tak to, preboha, zdvihni! Čaká na teba v tej búde jak chuj! Vieš, že to nemá rád. Dohodli ste sa! Prečo to nezdvihneš ani raz?!“
Telefón zasa zazvonil.
Urobil som grimasu. Janči zareagoval: „A čo mu mám povedať? Ja to nezdvihnem, neviem, čo mám povedať!“
Neriešil som. Už zasa nie. Len sme sedeli. Čekol som, ako sa asi ksichtí a cíti Lu. Nepovedal by som dvakrát, že so mnou ešte zbehne von. Ale pochopil som, prečo je väčšina za mrežami. Sú predsa rovnako dobromyseľní ako Janči. Lu bola úplne mimo, úplne cudzia, úplne čistá, ale Janči nerieši, ten bez problémov ráta s tým, že je celá do niečoho namočená a že je úplne prirodzené, keď si ide kúpiť matroš a porozpráva o tom náhodnej okoloidúcej. Bola to iste len ďalšia náhoda, že nám nevykecal od koho. Vlastne nie – toto nebola náhoda – nevravel o tom preto, lebo berie ako samozrejmosť, že zdroj obaja poznáme.
Únava na mňa doľahla už úplne a neodignorovateľne. Navyše, neustále držal v ruke telefón, ktorý mu vkuse zvonil, napriek tomu sa čudoval, prečo mu ten týpek nevolá, ani za boha však nezodvihol a toto stále dookola. Cítil som sa podobne, ako keď vidím, že zo stola ide spadnúť babkina drahá váza a ja nemôžem nič urobiť. Len to vidím. A znova. A znova. Tantalove muky.
A k tomuto smerujem aj ja. Fuck. Napríklad minule som asi päťkrát vypínal komp, umyl som riad, upratal, ale keď som sa zobudil, komp bežal, všade bol aj tak bordel a okrem toho, že som sa cítil mizerne, hľadal som vo foťáku fotky, čo som vyfotil. Lenže ja som nič nevyfotil!!!
Aby som ukončil prvotnú myšlienku – šiel som domov a netuším, kedy, kde a či vôbec sa Janči spojil so zdrojom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
acvd43xa7w
11. 9.sept. 2011 23:23
tiez som bola ako ta Lucka a tiez to doteraz nechapem typkov ako Janci, ale tak ked im nevadilo policajtovej dcere rozpravat o tom vsetkom, tak budiz
Napíš svoj komentár