Akože tvoril literatúru. V skutočnosti iba neohrabane spisoval, čo sám kedysi žil, tváriac sa, že to je fiktívny príbeh ešte fiktívnejšej postavy. Keď si však čo len na okamih vstúpil do svedomia, uvedomil si, že aspoň deväťdesiat percent celej jeho mysle patrí čakaniu na správy od Tea.
Teo reagoval vcelku husto. Čo do frekvencie, aj čo do obsahu. Patliho ich komunikácia vzrušovala už len tým, že bola. Patli vlastne ani nevedel, kým Teo v skutočnosti je. Bola s ním zábava, rozumeli si, trefné údery v podobe viet, ktoré Patli odoslal, sa z druhej strany vracali ešte trefnejšie. Úžasné!
Teo sa chcel po určitom čase stretnúť, to sa už Patlimu tak veľmi nepáčilo. Keď bol mladší, zvykol si uštedriť občas nejaké to stretko z netu. Ale vždy s dievčaťom. Stretnúť sa so svojím virtuálnym kamošom, ešte aj po dlhej dobe smradu a samoty, tak to bola vskutku napínavá predstava. Aj príjemná, aj nepríjemná.
Teo na neho netlačil. Len mu sprostredkoval svoju adresu, telefónne číslo, dokonca aj fotku. Patli sa na voľačo takéto nezmohol. Neposlal mu nič, len prísľub, že sa mu niekedy ozve. Ináč ako cez net.
Akosi podvedome to očakával. Že sa Teo skôr či neskôr vytratí z ich spoločnej virtuálnej domácnosti. Akoby náročky, nech sa Patli konečne rozhýbe. Ten si dal na čas. Chudák. Najprv si prešiel obdobím, kedy mu Teo príšerne chýbal. Nemohol zaspať ani na zvyčajné tri hodinky. Premkýnal ho pocit, ako na tom sprostom svete už nikoho nemá. Prešiel si obdobím, počas ktorého sa na Tea hneval. Potom na neho zabudol. Akoby sa nad ním v Patliho emocionálnom živote zrovnala zem.
A predsa po tom všetkom konečne vytrepal svoju dokrivenú kostru von a šiel na miesto, ktoré bolo určené ako Rastislavova 1458/36.
„Kto je?“
„Patli.“
„Kto??“
„Patli.“
Ozvalo sa nepríjemné rapčanie, cvendžanie, no asi len Boh vie nazvať tento zvuk, a Patli s obrovským úsilím otvoril ťažké vchodové dvere. Vystupoval po schodoch a zastal pri pootvorenom byte. Vykúkala tam Teova hlava.
Pehavá ruka po oranžovočervených strapatých vlasoch pobehovala pomerne nervózne: „Prečo si nedal vedieť prv, že prídeš?“
„Však si povedal, že môžem kedykoľvek prísť. Že ma čakáš,“ mrmlal Patli ako malý chlapec.
„A čo keby som nebol doma?“
„Hm...“ znelo podobne, ako keď dieťa unudíte natoľko, až sa znechutene začne zaujímať radšej napríklad o žaluzie na najbližšom okne. Patli sa nejako takto sústredil na kaktus na parapete.
Teo by bol prekvapený. Písal si predsa s mužom, zrelým, plným zážitkov, postrehov, s chlapom na správnom mieste, s ktorým sa dá nadávať na život pri bársakej nekvalitnej kořale... A to všetko cez net! Konkrétne šlo o ICQ.
Teo by veru bol prekvapený, keby nevedel, do čoho lezie. Keby vlastne on nebol tou „rukou osudu“, ako si myslel Patli, ktorá až trápne nenápadne splietla ich cesty.
Som ten rysavy chlap z obchodiku z modelmi. Zn.: VsTank PRO Airsoft JGSDF Type 90. ICQ 362-236-508
Patli síce v nijakom obchodíku s modelmi nebol. Mal obdobie, keď s čistým štítom mohol prehlásiť, že vo všeobecnosti isto nikde nebol. Ale predstava ryšavého chlapa v ňom vyvolávala čudné pocity. Presne také, akých mal nepekný nedostatok. Navyše, hoc čo spojené s vojnou a ťažkou bojovou technikou bolo niečo, pri čom sa zvykol so sebou ihrávať podobne, ako to robia ostatní pri kadejakých čudných videách. Tie videá sú plne trápnych vzdychov, jeho videá boli napráskané výstrelmi, výbuchmi a smrteľnými výkrikmi. Tak sa mu to páči. Tak to má byť.
Jeho otec bol dobrý chlap. Veľký, mocný, ryšavý a vedel opraviť všetko na svete. A tiež vedel rozprávať prekrásne príbehy z vojny.
Jeho matka bola zlá žena. Malá, vyziabnutá, tmavovlasá a vedela pokaziť všetko na svete. A tiež vedela vrieskať od rána do večera.
Jedného dňa odišla. Na návštevu svojej matky. Pre pokoj v trojčlennej rodine, ktorý beztak nikdy nezavládol, sa rozhodla odísť na niekoľko dní na druhý koniec republiky, akoby mala jej matka prísť k nim. Radšej. Tak to bolo najlepšie. Ale pár hodín nato, ako šťastne docestovala do svojej pôvodnej domoviny, zavolala, že sa plán musí zmeniť. Jej matka chce stoj čo stoj vidieť vnuka.
Patliho otec dobre vedel, čo to v preklade znamená. Príde, urobí poriadok, nikto nebude môcť nič nájsť a ako bonus vykričí pohanovi, ktorého si zobrala jej dcéra, aký to je sprostý a neohrabaný neznaboh. Patliho otec nechodil do kostola. Jeho svokra bola presvedčená, že namiesto toho naháňa veľkomestské kurvy.
Patliho otec sa namiesto toho pokúšal aspoň poldruha hodiny do dňa poriadne vyspať. Áno, jeho žena chodievala do kostola každý deň.
Patli mal vzrast po matke, inteligenciu po babke a dobré srdce po otcovi. A ten bol zúfalý. Celý život sa snažil, aby niečo neposral. Zobral si Milenu, a tým sa mu to v podstate aj podarilo. V porovnaní s týmto životným krokom už posrať ozaj nič viac nemohol.
Aký bol obrovský, taký bol citlivý. Keď sa dozvedel o svokrinej invázii, na syna mal jedinú prosbu. Nič mu zbytočne nevysvetľoval, vedel, že by chudák Patli aj tak nepochopil. Zobral ho radšej von.
Po lese kráčali dvaja vojaci. Z malého a veľkého kamaráta sa zrazu stali nepriatelia. Jeden zaliezol do jedného zákopu, druhý do druhého. A hrali sa. Ako už mnohokrát. Lenže tentoraz Patli vystrelil a zrazu nemal s kým bojovať. To sa stalo prvýkrát. A posledné, čo mu otec povedal, bolo: „Uteč, synku, matka ťa nikdy nemôže nájsť...“
Aká je to radosť, keď roky čakáte na dieťa a ono konečne príde. Síce cudzie, síce nie vaším lonom, ale po vlastných z lesa, ale nič to. Žijete na samote a vašimi susedmi sú beztak len srny, divé prasce a medvede... Tí neriešia.
Patli vyrastal v milujúcej rodine. Vždy bol nejaký čudný, ale láska má mnoho podôb. Bol dieťa? Bol. Bránil sa Martinej a Jozefovej opatere? Nebránil. Teda bol tým najcennejším, čo ich v živote stretlo. A láska robí divy. Marta bola veľmi múdra žena, Jozef bol veľmi šikovný muž. Z Patliho nevyrástlo len tak niečo. Z Patliho vzhľadom na jeho genetické predispozície vyrástlo NIEČO.
Satelit na chatrči, vykrívač na neďalekom kopčisku a traja obyvatelia čistinky mohli čumieť aj surfovať. Patli teda nebol o nič ukrátený. Dokonca sa mu jedného dňa podarilo oženiť, čomu síce predchádzalo takmer nekonečné chodenie, ale nakoniec dosiahol to, o čom sa mu ani nesnívalo. Po rokoch jeho žena ochorela a zakrátko zomrela. Nechala len spomienky a čarokrásny účet.
Z týchto spomienok aj z účtu žije Patli do dnes. To preto sa môže hrať na spisovateľa i bez toho, aby mu niečo niekedy vydali. Presťahoval sa z pekného domčeka na okraji mesta do jednoizbového stuchnutého bytíku a verí, že skôr zomrie, ako minie všetko, čo mu Zorka zanechala.
Teo nebol len tak niekto. Jeho SMS nebola omyl, ako sa spočiatku cez ICQ Patlimu ospravedlňoval. Ani nejestvovala žena, čo ju mala dostať pôvodne. Teo bol detektív, ktorého všetci odpísali. Práve vďaka jeho honoráru, ktorý si mohol dovoliť udržiavať akurát tak na hodnotách almužny, si ho pred rokmi vyhľadala starnúca žena. A starnúť ešte asi dlho bude. Sotva si možno predstaviť, že niekedy zostarne natoľko, aby musela zomrieť. Nato je príliš drobná, vrtká, a hlavne – plná hnevu a otázok. Tie síce nie sú tajomstvom mladosti, no údajne elixírom pre dlhý život. Už len z princípu tu musí ostať dovtedy, kým sa nedozvie, čo sa stalo! Už len preto, aby jej zredli sliny plné trpkosti tu bude, dokedy nezistí, prečo prišla o manžela aj syna!
Už len preto, že sa mal Teo možnosť dozvedieť tak veľa, zrazu nevedel, čo s Patlim urobiť. Sotva za niečo mohol. Sotva by predýchal stretnutie s matkou. Sotva by s ním potom Teo udržal priateľstvo. Založené na prihlúplych kecoch a cenné, až mal strach pokračovať aj zabudnúť. Vedel len, že ďakuje rodičom za svoje ryšavé vlasy.
Všetci si myslia, že detektív je to beztak mizerný. Tak nech im slúži, myslel si pri nalievaní jednej z najodpornejších liehovín, aká sa dala zohnať, a ponúkol Patlimu.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
caryne00
22. 9.sept. 2011 20:05
napíš knihu!
Napíš svoj komentár