Som pažroš – svoja obeť

Niekto to chce vyskúšať cielene (napríklad moja častospomínaná sestra) a niekto (napríklad ja samotný) to vyskúša mimochodom.
A tak sa stalo, že som pochrúmal blato, sklo, hrdzu, dúfam, že tamto hnedé nebolo hovno, žihľavu, plast alebo vazelínu.

Blato
Jedol som čokoládu. Na gauči. Vždy, keď niečo jem, tak trúsim. Inak to neviem, čo už. Ak jem nad tanierom, trúsim do taniera, ale ináč trúsim, skrátka, všade okolo seba.
A tak som utrúsil aj z čokolády. Nič predsa nemôže vyjsť na zmar! A tak som pobral hnedé kúsky z chlpatej deky. Okej, tie chlpy, to už ani nemusím spomínať, tých som sa najedol, že mi to ani čudné nie je. Ale ten hnedý kúštik nebol čokoládou, ale bahnom! Rozmýšľal som, ako sa tam mohol dostať. Trklo mi. Asi pred polhodkou som si tam navliekal šnúrky do kanad...

Sklo
Zasa gauč. S hrôzou zisťujem, že sa vám môže naše „sofa“ javiť ako doupě bordelu. Ale takisto možno aj celý byt. Nuž, možno to tak je, ale hlavne, že sa máme radi a sme tam šťastní. Každý jeden.
Boli Vianoce. A ešte vždy boli aj oblátky. Milujem obzvlášť slané oblátky. Babka ich robieva najmega. Zvyšok už je asi jasný – žerem, trúsim, zbieram z deky na gauči a pchám späť do papule.
Lenže tá omrvinisko nebola oblátka, ale úlomok z vianočnej gule.
Fuck.

Hrdza
Medzi moje záľuby patrí zbieranie drobných hrdzavých vecičiek, čo nájdem vonku, a zvlákanie ich do svojej kutice. Potom si ich vystavím do vitrínky. Pravda, niekedy neodolám a cítim potrebu zdvihnúť so zeme a dotrepať domov aj niečo väčšie. Minule som tak objavil gigantickú hrdzavú reťaz! Šlo len o šesť očiek, no dovedna vážili tri kilá aj čosi! Zvonku sa vraciam na smrť vyhladovaný. Zakiaľ som večeral, dovolil som sestre, aby sa s úlovkom pohrala. Doteraz neviem, ako sa to stalo. Skrátka mihla sa mi reťaz pred očami, ďakoval som bohom, že mi nerozbila rozkošný ksichtík a do taniera spadla spŕška hrdze a hliny. A tak pekne som si to pripravil! Práve preto som nevidel najmenší dôvod na to, aby som to všetko napokon aj tak nezjedol.

Dúfam, že nie hovno
Chlebík padá opapranou stranou nadol. No tak padol. Bol som ešte malinký a meškal, teda raňajky som si vzal do ruky a utekal na bus. Bác. Nemôžem nechať na zemi niečo, čo mi s láskou pripravila mamka! Zodvihol som chlebík a utekal som ďalej. Na zastávke som sa vydýchal, stihol som to. Ľudia ešte len nastupovali. Pozrel som sa na maslo. Bolo na ňom kadečo, ale aj niečo kadečovejšie. Chrbtom dlane som pretrel maslový vršok a ruku som si nenápadne očistil o žrď zastávky. Niečo v masle predsa ostalo! Už-už som mal byť na rade. No nič, zhltol som, čo bolo a ta het si vypýtať lístok.

Žihľava
U nás doma sme bylinkári. A tak aj napríklad na vlasy si zarábame kadejaké lektvary. Vravím to takto, ale v skutočnosti ide len o obyčajný maglajz, výrobu ktorého si môžete naštudovať tuším už aj v Slovenke. Žihľava, olivový olej, žĺtok, kyselina, kkciny, kekse. Sčasti zovreté, sčasti zamiešané, vychladnuté, pridané, dochladnuté, odstaté... Už asi tušíte, čo som jedol. Zasa opapranou stranou dolu. Tentoraz syrový rožtek. Do sestrinho „balzamu“. Fuj!

Plast
Príbeh o mojej konzumácii plastu je ešte menej zaujímavý ako tie doteraz. Skrátka som len ako antistresovú pomôcku rozhrýzal hračkám ruky. Síce v pätnástich, ale to je vedľajšie.

Vazelína
Okej, priznávam – ohrýzam si nechty. Chronicky. Vždy, keď robím z bikom a zadrbaný som až za ušami a pod ohryzenými nechtami, ak ich ide ohrýzť ešte viac, urobím to. Jedávam ich tým pádom aj s vazelínou, olejom a všetkým tým humusom, čo sa dá na reťazi, oskách, prehadzovačkách a kadečom inom nájsť.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

30 komentov k blogu