Nastúpil som a plánoval som si sadnúť. No problem, voľných hneď niekoľko miest. Jedno pri dajakom čiernom (takom z tých, čo sú v našej krajine premnožení), jedno pri nejakom opustenom s batohom a ďalšie som neriešil. Vravím si – sadnúť si hneď vedľa jedinca z tých premnožených – tak to by som nerozchodil, nato musím ešte hojne, hojne trénovať, druhá možnosť teda bola jasným riešením.
Spomenul som si na prastarú mamu. Teda, vôbec som ju nezažil, ale z rozprávania o nej viem mnoho. U nás v meste žila osoba, asi ako v každom inom meste, ktorú všetci obchádzali, práve v kostole sa okolo nej utváral niekoľkometrový kruh a jasné, že si s ňou nik nechcel podať ruku. No a práve táto moja prastará mama si povedala, že kašle na to, čo sa hovorí, sadla si k „bosorke“ a neriešila. Všetci nad ňou krútili hlavami a pripomínali jej, že dostane vši/blchy/ploštice.
Sedím teda vedľa týpka a hovorím si, že sú to isto len keci, nedostanem od neho ani vši, ani blchy, ani ploštice, ani nijakú chorobu. Páchol, to je pravda, dokonca aj na môj bikerský vkus, ale povedal som si, že ak niekto prežil Osvienčim, ja toto prežijem isto.
Pousmial som sa. Prišlo mi zrazu dosť srandovné, aby niekto riešil takéto blbosti. Nie som predsa Silvia Kucherenko, aby som sa hanbil jazdiť v mestskej a umrel som na sedenie pri socke.
Pristúpila nejaká ženská. Výstrih mala po pupok a kozy také veľké, že som si ten pupok vlastne ani nevšimol. Toto nevravím preto, že by som šiel písať o nejakej sexici, ani preto, aby som ľutoval ženskú chrbticu, ale preto, lebo vyzerala ako lacná radodajka, ktorá si na staré kolená privyrába už len obšťastňovaním sociek. A sadla si (mimochodom, na medzičasom uvoľnené) miesto oproti týpkovi vedľa mňa, s ktorým sa evidentne veľmi dobre poznali.
„Čo si taký rozčapený? Schovaj si nohy, ešte dostanem dajakú chrontu z teba.“
Týpek zamrmlal a stiahol sa.
Upieral som svoj pohľad niekam. To je jedno. Inam.
„Ešte máš te ploštice? Či už si sa ich zbavil?“
Opäť zamrmlanie.
Kadečo ma zasvrbelo.
„No a akú to máš chorobu? Vraveli, že máš dajakú chorobu, akú to máš?“
Fakt napäto som načúval.
Už ma svrbelo aj to, čo som nechal doma.
„Kvapu...“ zamrmlal.
„Čo?!“
Mal som pocit, že zjape na celý autobus. Btw, celý čas tak zjapala.
Počkal som do najbližšej zastávky a vystúpil som. Bolo mi ozaj blbé si len tak odsadnúť, ale to na situácii nič nemení. Fakt som to nedal.
Tak akože... ACCEPTANCE NOT TOLERANCE!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár