Ale pekne po poriadku.
Ulrikove chujoviny sa vracajú. S ťažkým srdcom a horkými slinami znášam blížiaci sa začiatok školy a s ešte ťažším srdcom a horkejšími slinami spomínam na to krásne, čo bolo a s malilinkou dušičkou plánujem doraziť posledné dni tohto božského rozkošníckeho bikerského zájebkovského života.
Tohto dňa som sa však už musel dotknúť reality a zostúpiť dolu do stoky, hnusu, bordelu, medzi ľudí a plevel, tak som hneď využil oázu, ostrovček záchrany a behol som k ségre si ešte poriešiť dajaké veci na štýl postelných aktivít, pyžamatka, kefky, pasty... však to znáte.
A v jej skrini som našiel detské nohavičky! Ružovo-biele! No aká to len záhada! Ségra akurát nebola doma, tradične, tak som sa jej nemal ako spýtať a bolo mi blbé jej zasa telefónovať... A vôbec, mojich telefonátov má po krk. A kto by aj nemal. Seriózne pracuje a ja jej z gauča zavolám, či má chlpy. Nechápe. Chápem, že takto v rýchlosti nechápe, nuž som sa spýtal konkrétnejšie – aké dlhé. Vraj skoro žiadne, tak to nemalo zmysel riešiť. Chceli sme totiž s druhou ségrou hromadne vyskúšať orientálnu zmes. Potom sme to testovali len my dvaja, bo sme si nechali chlpy odrásť.
Inokedy som sa jej zasa potreboval spýtať, či pôjde na dajaký HC, či jej mám kúpiť Actimel alebo či jej do rána nevyfučalo koleso, čo som jej nafúkal. Samozrejme to počas noci absolútne neriešila a vlastne potom ešte asi dva týždne nie. Ale ona nezaostáva!
Rútim sa na biku domov, dobitý, zničený ako tradične a zvoní mi telefón. Jasné, že krv nie je voda, nuž treba zdvihnúť, keby som zrovna mal vo vzduchu zabrzdiť v rámci freeridu. Napriek všetkému úsiliu, kŕču v rukách a horúcim kotúčom, dvihnúť som nestihol. Tak volám naspäť. Dozvedel som sa, že len potrebovala, aby som ju prezvonil. WTF????!!!!!!!!!!!
Nevadíííí... Spamätal som sa.
A tak uznáte, že v rámci našej najtypickejšej mainstreamovej nátury ma vôbec neprekvapilo, že má dajaká single tridsiatka skryté dievčatkovské gaťky kdesi-tusi-pussy vo svojej skrini, ani nie medzi svojou bielizňou. Predstavil som si, že občas zláka nejakú škôlkarku na cukrík, poihrá sa s ňou, no a jednej zabudla znovaobliecť všetky zvršky. Bral som to vcelku vyrovnane – ja sa pôžitkársky frotujem so starými otrasnými ženami v mestskej, robím sa pri NWD a bičujem sa s kamarátom, nuž ona môže pokojne prechovávať takýto tovar a radovať sa z neho.
Žiaľ, vysvetlilo sa to absolútne do bodky a zmarilo to všetky moje nádeje. Zabudla to u nej dajaká jej kamarátka, čo má decko a ukazovala jej, aké spoďáre kúpila. Toto nikdy nepochopím. Matky. Preboha. Načo by som ukazoval kamošovi, aké spoďáre som kúpil svojej dcére??!
(Pre tých, čo by si mysleli, že to je len výhovorka – buď si niečo radšej nepovieme, alebo si povieme pravdu, teda keby v tom mal podľa nej prsty zrovna Puškin, veril by som jej. Bezhranične!)
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
titusik
7. 9.sept. 2011 23:17
Napíš svoj komentár