chodbe niekto naozaj je,
a teraz ma zje,
ale nie...
Nebudem si z toho predsa robiť srandu naozaj sa bojím! Som rozhodnutá pozažínať svetlo vo všetkých miestnostiach domu ktorými prejdem a odhodlaná sa ísť pozrieť, či na tej chodbe niekto je.
Približujem sa. Pomaly. Veľmi pomaly. Cítim pot na čele a každým krokom približujúcim sa k chodbe viem, že každú chvíľu dostanem infarkt. Opäť som z chodby niečo počula. Ako šuchot kabátu. Lenže moji rodičia sú preč celý víkend a mladší súrodenci sú u starých rodičov.
Zobrala som kuchynský nôž z linky a priblížila sa k chodbe už so strachom a slzami v očiach.
,,Kde si? Schovávaš sa?“ ozvalo sa. Skoro som umrela od strachu. V prvej stotine. V druhej som zistila, že to je hlas Diany. Otcova sestra upiekla koláč a asi sa doma veľmi nudila, keď sa rozhodla priniesť ho v takomto daždi. Býva 20 minút pešo od nás. Čo ju to napadlo?
,,Ja som myslela, že už ani ty nie si doma,“ smiala sa. Ja nie. Len som nemo stála a nechápala celú situáciu.
,,Ako si sa sem dostala?“
,,Si nemysli, že tvoji rodičia by ťa nechali len tak samú doma a nikomu z rodiny by nedali o tom vedieť a...nedali by niekomu kľúč od vášho domu. Ja bývam najbližšie, takže - “
,,Chápem,“ prerušila som ju v jej rýchlo naplánovanom dlhom monológu.
,,Mohla si predtým zavolať, alebo si všimnúť náš zvonček pred dverami a vyskúšať túto alternatívu.“ Naznačila som ironicky.
Teta sa zamračila. ,,Ale veď mám kľúúúč!“
,,A ja už skoro šedivé vlasy!“ Vytrhla som jej krabicu s koláčom z ruky a smerovala do kuchyne.
,,Šla si si farbiť vlasy?“
,,Nie, ale nechýbalo ďaleko aby som to najbližšie dni musela urobiť!“
,,To ti vaši dovolia?“
,,Vystrašila si ma!“
,,Aha. Jaj to preto...“ zasmiala sa. ,,Ten kuchynský nôž.“
,,Neviem, či by si sa smiala keby som ti ho v milnej predstave o zlodejovi vpichla do čela!“
,,Nemali by ťa nechávať samú doma! A čo robíš?“
,,Na nete som chatovala s Janou! Vidíš, ešte jej musím odpísať!“ Jedla som ďalej z odkrojeného koláča, ktorý bol mimochodom výborný. Teta vedela dve veci. Liezť na nervy jej dlhým vedením a piecť.
,,Dnes ako vidím nemáš moc dobrú náladu. Idem k Ivanke. Pozreme nejaké DVD, zabavíme sa...“
,,Ahoj.“
,,Takže nemáš náladu?“
,,A ďakujem za koláč.“ Šla som do izby. Rozsvietené som však nechala pre istotu všade.
Niežeby som sa bála. Alebo tak. Teda nie predtým. Môj otec pracuje ako predajca nehnteľností. Po dlhom neúspechu predať dom v ktorom sa už dvakrát stala vražda a kopa iných nešťastí sme tento dom samozrejme kúpili my. Poviem vám: nikdy som sa nebála...ale teraz...v tomto dome! ...byť sama...des!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár