keď prišla domov úplne skleslá,
spomenula, že niekto jej deň napred volal.
Zabudla kto to je,
nezaoberá sa tým,
nerobí si nádeje,
že by ju niekto oslobodil.
Na duši čierne stopy má,
a nehľadá, kto spôsobil ich.
Hľadí, myslí a spomína,
s kým v deň pred volala,
či vlastne s niekym.
Líha si do postele,
zároveň číha,
počúva, či telefón nezvoní.
Ráno vstala,
hlavu z postele dvíha,
vidí že stopy pozná,
ale nespamätá sa,
kým neuvidí ten poklad
na ktorom deň pred-spí.
Vlasy už bez života,
vnútro bez pokoja,
telefón zvoní,
v miestnosti jej neni.
Zomrela.
Podstatné nie je,
či dýcha a chodí,
duša ju deň pred ohlásením opustila.
Neskoro hľadať príčiny,
možno v tom kalendári
hľadať chybné dni.
Slzy jej netečú po tvári,
zmierila sa, že nebude o pár dní...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár