Že celý ten čas bol strašný!
Keď sme boli odlúčení!
Zavoláš, napíšeš, z ničoho nič sa objavíš pri dverách
Každý deň dúfam, že sa to raz stane...ale realita to vidí, že nie...
Čo je veľká škoda, pretože ak by to tak bolo - bola by som najšťastnejšou osobou na svete. A to nie je dopriate.
Hovorím si, že by to bolo iné. Spôsobom lepšie. Áno, to som si hovorila už 2-3krát, keď som to nakoniec nevyužila, keďže ma celá tá eufória s teba rýchlo prešla.
Potom to bolo o tom istom. Goodbye. A už si ma nezaujímal...
Neskôr si mi začal chýbať, tak som si ťa znova požičala. Potom ťa znova poslala vrátiť sa. Išlo to dookola a mala som sa dobre, lebo ty si bol ako slepý a nejak si to neregistroval.
Nakoniec asi prešla doba záruky a už ťa nebolo vidieť.
Teraz sa utápam v žiali, ktorý skurvene dobre skrývam pred všetkými
A keď som zamyslená a pozerám do blba, každý sa ma pýta: ,,Čo ti je? Prečo si smutná?"
Ja na to v myšlienkach - ten smútok je dlhodobý.
Usmejem sa a žijem ďalej. Odpútam sa od ľudí a upadnem do depresií. Potom vkročím do kolektívu, zabávam sa, užívam si skvelých ľudí, a keď mi dojde eufória...
...pozerám sa do blba...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár