Urobila som si na strome pohodlie a pozerala sa na stojace preliezky, ktoré mokli na hustom daždi. Neprekáža mi zmoknem až do poslednej nitky. Hlavne, že ma tu nikto neotravuje.
Zbadám ako mi pod stromom prechádza nejaký chlapec. Na hlave má prehodenú kapucňu z čiernej mikiny a rifle má tiež čierne. Zrazu si uvedomím, že aj Kubo bol dneska tak isto oblečený. Skočím zo stromu dole a bežím za ním. Drgnem doňho
„Čau, Kubo“
Zastaví sa a pozrie na mňa, vyberie si z učí slúchadlá.
„Áno?“
„Ja len, že ahoj. Čo tu takto v daždi sám?“
Čudne na mňa pozrie akoby ma nepoznal.
„Doma sa to nedá vydržať, tak som vybehol von.“
Odpovie, otočí sa a kráča ďalej. Dobehnem ho.
„Si v pohode? Prečo si musel ísť domov? Pozveš ma na čaj a odídeš“
„Prepáč“odpovie a ani sa len na mňa nepozrie.
„Nechceš ísť na piknik?“
„Teraz? Veď prší. A máš vôbec niečo pod zub? Alebo čo si predstavuješ pod tým slovom ,piknik,“
„Jasné. Poznám jedno suché miesto, kde by sme sa mohli najesť, len mi musíš sľúbiť, že tam nikoho nebudeš vodiť“
„Pohoda.“
Prejdeme pár ulíc. Potom náhle zabočím cez cestou. Chytím ho za rukáv jeho čiernej mikiny a ťahám ho za sebou. Zídeme dolu jarkom potom hore a brodíme vo vysokej tráve, kríkmi a konármi. Keď konečne vyjdeme na betón, tak sme už celý mokrý až po pás. Ospravedlním sa mu za tú hnusnú mokrú cestu. A sadnem si na starú lavičku pod strieškou, potľapkám miesto vedľa mňa, aby sa tiež posadil.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
petushiq18
18. 10.októbra 2011 17:43
ááá to je napínavé!
Napíš svoj komentár