prešľapuje z nohy na nohu.
nervózne dupe s nohou,
znovu sa na ňu vykašlal,
srdce ju bolí, bije o život,
prehnané city k nemu ju rania.
Rozuteká sa preč, vlasy jej vejú za ňou,
sú tak neuveriteľne dlhé a krásne,
len jej tvár ukazuje niečo iné
srdce je na tom podobne.
Beží po zelenej zarastenej lúke,
poskakuje z nôžky na nôžku,
v širokom okolí sa nachádza len ona,
sama v krajine zlých myšlienok,
čo ju vedú do záhuby, temnoty,
veru sama si s tým neporadí.
Stále len beží, beží,
no nohy ju už neposlúchajú,
spadne do vysokej trávy,
kolená si pritisne k sebe
a pustí sa do hlasného plaču,
slzy sa jej valia ako z vodopádu.
Neskôr sa utíši,
postaví sa na svoje nohy.
„Prečo, Bože, prečo?“ kričí do diaľav.
Odpovie jej len šum trávy pod ňou.
„Keď to už takto malo byť, tak
ma prosím ťa sprav ešte raz šťastnou!“
So sklonenou hlavou,
červenými očami kráča späť,
na ten osudný chodník viny,
jej veľkého utrpenia.
Chodník je už chladný,
vonku sa stmieva,
zdvihne hlavu k nebesiam,
vzápätí ju vracia späť.
V tom sa objaví pred ňou on,
chlapec akoby poslaný z neba,
ten ktorý ju má spraviť šťastnou,
vtedy sa jej vytvorí úsmev na tvári,
a v duchu sa poďakuje bohu,
ktorý jej splnil želanie byť šťastnou.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
pajser
24. 9.sept. 2011 17:20
jakyyy happy end
Napíš svoj komentár