„Žiaci toto je Váš nový spolužiak Alexander Vesmírčan“predstavil nám profesor nového žiaka. „Môžeš sa ísť posadiť do zadu“ukázal mu profesor prstom do prázdnej lavice.
Všetky baby sa za ním otáčajú, keď vedľa nich prechádza a šepkajú si o ňom krásne slová. Samozrejme, že ja niesom vynímkou, tiež zízam naňho ako nepríčetná. Posadí sa do prázdnej lavice a sníme si z hlavy klobúk. Po celej triedy počuť „Vav, aké pekné vlasy“. Pozarajú naňho s otvorenými ústami. A naozaj má prekrásne jasné na zeleno prefarbené vlasy, ktoré sa mu krútia za ušami. Pasuje mu to. Milo sa usmeje na celú triedu, nič nevraví. Slnečné okuliare si ešte stále nedal dole z očí. Veľmi rada by som chcela vidieť jeho oči. Nech si ich už dá dole. Prosím. „Ach“
Nakloní sa ku mne Norbert a vraví „Moja nevzrušuj sa na ňom, čo keď je gay“. Otočím sa k nemu.
„To nehovor ani zo srandy! Cez prestávku si ho zbalím!“
„A ak predsa náhodou nieje gay, tak pochybujem že by letel na ružové barbíny. Nevidíš, že vyzerá ako voliaky gangster“
„Uvidíme!“a otočím sa smerom dozadu.
Nech si už konečne dá dole tie okuliare chcem vidieť jeho krásne oči. Zamáva mi. Zamával mi? Mne? Ukážem na seba. Usmeje sa. Usmejem sa aj ja. A je môj! Ja som to vedela.
Zvoní na prestávku.On sa rýchlo stavia z lavice a vychádza na chodbu. Postavím sa aj ja a rýchlo bežím za ním. Vidím ako si nasadzuje na hlavu klobúk. Rozbehnem sa k nemu. Chytím ho za plece.
„Ahoj“milo ho pozdravím.
„Čau“surovo ma odzdraví a ani sa len nezastaví. Možno mal pravdu Norbi, asi sa mu nepáči ružová. Dneska pôjdem na nákup a kúpim si zelené a čierne veci.
„Prečo máš na očiach okuliare?“skúsim nadviazať konverzáciu aj keď s hlúpou otázkou.
„Nestaraj sa!“odpovie mi.
Nerozumiem jeho správaniu. Prečo sa tak ku mne správa? Žiadny chalan sa tak ku mne nespráva.
„Musíš ísť stále za mnou?“opýta sa ma po chvíli.
„Áno.“
„Daj si pohov a mna nechaj. Nemám na Teba teraz čas.“
„A kedy budeš mať?“pýtam sa ho.
Neodpovedá mi. Nechám ho ísť samého a vrátim sa do triedy.
„Ako dopadlo rande ?“opýta sa ma Norbi.
„Mal si pravdu. Dnes idem nakupovať“
Neskôr som sa v škole dozvedela, že preto nosí okuliare, lebo mu škodí denné svetlo. Neviem čo to môže byť za chorobu, ale nevadí. Raz aj tak uvidím jeho oči. A len tak ľahko sa ho nevzdám. Po škole som bola v nákupných centrách a nakúpila som si rôzne zelené a čierne oblečenie. Doma som si ho škúšala a rôzne kombinovala.
Večer som sa znova budím na ten hrozný sen. Prečo ma stále prenasleduje? Veď ho už tie lúče spálili. Alebo nie? Kto mi to vysvetlí? Nechcem už o tomto snívať každú noc. Bojím sa. Potrebujem pomoc. Ale netuším kde ju mám hladať.
„Neboj sa som s tebou!“počujem ozvenu v mojej izbe. Začnem vrieskať a schovávam sa pod paplónom. S pod paplónu vravím: „Je tu niekto?“ Počujem v izbe šuchot. Srdce mi bije o dušu. Žalúdok mi zviera. Cítim neznámi chlad, ktorí mi behá po celom tele ako zimomriavky, ale toto niesú zimomriavky.
Som zalezená pod paplónom a schúlená v klbku. Nehýbem sa, len troška sa trasiem..
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
majusqa93
28. 2.febuára 2011 22:49
rychlo dalsie ja cchem uz koniec je to riadne...preco mam taky pocit ze tie zelene luce su ten novy ziak zo zelenymi vlasmi ?
3
@upirka01 no nehcem ho tak rychlo ale už by som chcela vediet ako to skonci no dufam že je ten pocit dobry
Napíš svoj komentár