Neskôr sme konečne mali to, čomu sa hovorí tráva. Chodievali sme do prírody užívať si ju aj s tou "našou" prírodou vo vačku. Stavy z ktorých sme si len namýšlali ako nám je dobre, ako sa cítime a trojhodinové rehoty na úplnej hovadine nám robili radosť zo života, až kým sme sa nestretli s ďalšími luďmi čo majú ešte niečo lepšie.
Takto to išlo pár mesiacov až do úplnej vytretosti. Známosti sa zväčšovali a zväčšovala sa aj túžba skúsiť niečo nové. Najprv to bola extáza ktorú sme hltali ako bompary a chodili na akcie, diskotéky, festy... potom už len tak vonku.
Neskôr došiel kamarát s pervitínom a ja, pretože som aká som a drogy mám rada, čo si aj priznám, som ho vyskúšala. Potom znova a znova. Nechcem riešiť či ho berem aj doteraz, lebo to je moja vec.
Lenže keď som sa začala pozerať na svet s očami reality a videla som ako mi kamarátov postupne zavierajú na liečenia, mi došlo že nie je niečo v poriadku. Mala som rada tie časy, keď sme boli všetci vonku jebli sme si niečo a užívali si život aký je. Postupne to išlo už len dolu vodou ale nikto si to nechcel priznať. Každý sa snažil tváriť, že je to stále také aké aj bolo... ale neni.
Stále príde niečo nové, nové zážitky a nový ludia.
Teraz je to asi tak, že dosť mojich kamarátov má problémi s políciou, alebo sú na liečení, alebo sa tvária že sú čistý čo si len myslia a aj tak nie sú...
Je to dosť zlý pocit pozerať sa ako sa osoba, ktorú máte radi dojebáva a pred vašimi očami ide na dno.
Lenže keď jej chcete pomôcť, bere to tak, že čo sa do nej kurva staráte. Poznám ten pocit. Keď mi niekto povedal že by som si mala dať apsoň na chvílu pauzu. Nasrala som sa že to je moja vec. Mám vlastný rozum natolko, aby som si vedela povedať, kedy stačí. A tak je to aj doteraz. Milujem aj tých ludí čo o takomto nemajú ani šajnu a idú velmi rozprávať o feťákoch.
To sa hovorí že nikdy nezakazuj pocit, ktorý si nemohol nikdy poznať....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár