Ale predsa len sa ma to už týka trošku viac, lebo aj ja mám dieťa. Mám malé dieťa, ktoré ešte nevie rozprávať. Ale komunikujeme spolu zatiaľ celkom úspešne.
O čo mi vlastne ide? ... Používanie zdrobnenín v komunikácii s dieťaťom. Ono sa nám to asi žiada použiť celkom prirodzene, veď dieťa je malé, tak treba použiť aj "malé slová". Ale aj dieťa je len človek a zaslúži si komunikáciu na úrovni.
Aspoň podľa mňa, nevychádzam zo žiadnych amerických štúdií (lebo však tie majú vždy pravdu a všetko vedia), nie som ani psychológ, ale vychádzam len zo svojho zdravého (dúfam, že je ešte zdravý) rozumu.
Takže ja som sa rozhodla rozprávať sa s mojím dieťaťom ako s rovnocenným partnerom, nemusela som sa do toho siliť, išlo to prirodzene, používam aj zdrobneniny, ale nie všade a v rozumnej miere, nevyhýbam sa cudzím slovám a opisujem mu takmer všetko, čo počas dňa robím, hoci by sa mohlo zdať, že sa ho to na prvý pohľad netýka.
Takže Miško ráno vstane a prebalím ho do plienky (nie do plienočky), na raňajky jedáva jogurt a rožok (a nepapá jogurtík s rožtekom). Potom sa spolu hráme, čítame knižku, ideme von na prechádzku alebo na ihrisko medzi deti (a nehrajkáme sa, nečítkame knižočku a pod.), jedavá obed a nepapá obedík, večer sa kúpe a nie kupká, kupinká a pod. No a potom po fľaši mlieka ide spať a nie spinkať alebo hajuškať.
Aby ste si nemysleli, že som proti určitej jemnosti v komunikácii s deťmi, v žiadnom prípade, len občas mám pocit, že vonku na prechádzke alebo v čakárni u detskej lekárky stretávam deti s matkami, ktoré sa správajú tak, ako keby mali priepustku z nejakého dlhodobého liečenia a len si odbehli.
Dieťaťu neuškodí, práve naopak si myslím, že mu len pomôže, keď sa do jeho pasívnej slovnej zásoby (tvoria ju slová, ktorých význam síce pozná, ale nepoužíva) dostanú aj slová odborné, cudzie, ale čo je dôležitejšie hlavne slová neutrálne a spisovné.
Druhá vec, čo ma trápi je tzv. materský plurál.
Po narodení dieťaťa u niektorých matiek nastáva spätný chod a zrazu začnú vykonávať potrebu do nočníka, začne im rásť ďalší chrup, majú koliky a bolesti bruška, rastú a priberajú. Trošku nadnesene napísané, ale po vypočutí niekoľkých rozhovorov mám ten pocit.
Lebo prestávajú vnímať dieťa ako individualitu a stotožňujú ho so svojou osobou.
Určite poznáte otázky typu: "A koľko už máte zubov? ... Nebolieva vás bruško? ... Pekne papáte? ... A už cikáte do nočníka? ... Ako ste už narástli." A podobných výrokov by sa našlo omnoho viacej. Keď niečo podobné počujem, tak sa mi zježí aj tých pár chlpov, čo mám a mám pocit, že sa mi ježia aj tie, čo nemám.
Nikdy neviem, ako sa mám pri tých otázkach tváriť, či sa smiať a či čo. A už vôbec neviem, ako mám odpovedať, či sa teda pýtajú na nás na obidvoch (veď predsa množné číslo, nie?).
Tak len predýcham a odpoviem, neriešim, aby som nebola za premúdrelú.
Takže to len tak na zamyslenie, nič neberte nikto osobne ... každý robí tak, ako mu vyhovuje
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár