Prekliata Chatka

Gabriel sedel na stoličke, otočenej tak že jej nohy smerovali do stredu kruhov nakreslených na tvrdej kamenistej dlážke. Kruhy boli rozmiestnené do tvaru kosoštvorca tak aby každý vrchol ukazoval jednu svetovú stranu. Sedel vzpriamene, mal zavreté oči a počúval vlčie vytie, predierajúce sa do miestnosti cez jediné zavreté okno.

Drevenná chalúpka mala iba túto miestnosť. Viedli do nej dva vchody. Cez dvere z prehnitého dreva a okno, ktoré bolo zabité doskami zo starej postele.

Na tejto chalúpke sa začal Gabrielov život. Nie ten fyzický, ale ten druhý, o ktorom niektorí iba snívajú, počujú, želajú si ho a predsa sa nie všetci narodia. Na okno začal klopkať dážď, čo Gabriela prinútilo spomenúť si na ťažké chvíle.

Väčšinu jeho zlých spomienok sprevádzalo klopkanie. Na dvere, na stôl, ba dokonca raz bol aj na súde, kde ho uznali vinným a poslali do nápravno-výchovného ústavu. Dlho ta ale neostal lebo hneď po dvoch dňoch sa veľkolepo rozlúčil a ušiel.

Raz mu na dvere klopal otec a vyrušil ho pri plánovani schôdze svojho malého spoločenstva. Zahŕňalo to kompletné preštudovanie časového rozvrhu všetkých členov. Zjednodušene to znamená, že mal na stole veľa papierov a nestihol ich pred otcom skryť. Skryť ich musel lebo jeho otec od neho vyžadoval úplnú koncentráciu na učenie. Nechcel ani počuť o nejakých mimoškolských aktivitách. Čo i len zmienka vyvolala otcov hnev a ten udieral päsťou po stole.

Raz v noci ho z izby vytiahlo podivné tlmené klopanie zvonku. Nahodil si na pyžamo tepláky a vestu, vybehol von a hľadal zdroj klopkania. Býval v dome. Na celej ulici nesvietila ani jedna lampa. V oslepujúcej tme rozoznával obrysy človeka. Bol to jeden s tých, ktorí na ulici vystrájali kade jaké zverstvá a výtržnosti. Poslal Gabriela domov, nie veľmi slušne a vysvetlil mu, že nemá snoriť. Gabrielova zvedavosť, skúsenosti z klopkaním a jeho dlhá bezsenná noc ho prinútili oponovať. Najprv slovne a po prvom „Točovom“ , ako chlapca volali, strčení začal odporovať fyzicky. Zvrtlo sa to na bitku, v ktorej obidvaja utržili niekoľko nepríjemných rán. Gabriel si stihol pred omračujúcim pádom všimnúť ďalšie pribiehajúce siluety.

Prebral sa v nemocnici. Bolelo ho celé vyčerpané telo. Naokolo bielo-zelené steny, ktoré mali pôsobiť ukľudňujúco, no jeho iba rozptyľovali. Otcova prvá otázka znela či tých grázlov pozná a mama sa neustále so slzami v očiach vypytovala čo tam robil. Otcovi nepovedal, že ich pozná, ale určite vie že neboli z ulice. Mame vysvetlil že sa chcel nadýchať vzduchu a poprechádzať sa. Potom ho z ničoho nič prepadli. Opýtal sa na svoje zranenia. Našťastie nemal otras mozgu, zato pád bol pekne tvrdý a „dobre mierený“. Rozbitá hlava na temene, zlomený nos, prasknutá lícna kosť, modriny na bruchu a dve hrče na čele. Snažil sa nevšímať si steny, hlavne kvôli zelenej, jeho najneobľúbenejšej farbe. Podľa neho vyzerala ako zvratky, nech mala akýkoľvek odtieň. Po niekoľkých dňoch sa znížila frekvencia rodičovských návštev. Sem tam došiel niekto zo spoločenstva alebo zo školy. Samí chlapci.

Rozptýlenie v podobe dievčaťa prišlo po 10 dňoch. Uvidel ju na chodbe. Stredne vysoká, hnedovlasá, štíhla, zaoblená. Ona si ho pravdepodobne nevšimla, to si myslel on, no Gabriel odvtedy myslel iba na ňu. Vedel že je v nemocnici lebo na sebe mala pyžamo, ale nevedel prečo a v ktorej izbe. Nevedel sa dočkať večere, tam sa stretnú všetci pacienti a mohol by sa prihovoriť. Keďže bol charizmatický, výrečný, urastený a mal modré oči, 189 centimetrov, bolo preňho ľahké byť úspešným. Po hodine rozhovoru s Violou vedel odkiaľ je, koľko má rokov, prečo je v nemocnici, že je nezadaná a kedy má odísť. Jemu ostávalo 5 dní. Ju priviezli pred včerom pred štyrmi dňami s bolesťami v pravom podbrušku. Hneď bola operovaná na slepé črevo, išlo o ojedinelý prípad, kedy ho mala posunuté v malej panve. Rýchlo a dobre sa uzdravovala tak ju preložili na túto chodbu. Mala v nemocnici ostať ešte minimálne jeden týždeň. Po odchode sa Gabriel Za Violou ešte raz vrátil. Potom sa stretávali v meste, v útulných kaviarňach, pizzeriach a iných reštauráciach.

Po mesiaci Viola navrhla cestu do lesa, vraj tam je stará, nepotrebná a opustená chatka. Chodievala sem ako malá so svojim otcom na poľovačky. Je približne v strede lesa a prechádza tade veľa rôznej zvery. Na ceste ku chatke bolo v diaľke počuť vlčie vytie. Ale v okolí chatky nie. Tu, na tomto kúzelne opustenom, príťažlivo strašidelnom mieste, si uvedomil ako veľmi miluje Violu a čo všetko by si s ňou chcel prežiť. Všetky jeho povinnosti, ktoré sa tykali školy aj tie ostatné, boli odsunuté nabok. Naplno sa venoval Viole a ona mu to oplácala rovnakou mierou, ak nie ešte väčšou. Častejšie sa stretávali v chatke. Cez dieru v streche pozorovali oblohu, cez okno načúvali rekreačné zvuky lesa. Často pri tom ležali na studenej kamennej dlážke. Postupne zisťoval ako Viola rozvila jeho schopnosť cítiť a ako vďaka nej prežil a pochopil čo znamená milovať ženu. Spravila s neho muža. Nie len fyzicky ale aj duševne. Nebol však v tomto vzťahu sám, kto sa veľa naučil. Bolo to vzájomné a preto také kúzelné a príjemné. Užitočné zisťovanie netrvalo večne. Gabriel sa pomaly a veselo vybral na prechádzku lesom, s istotou vedel kam dôjde. Jedna vec mu ale bola zvláštna a nepríjemná. Na ceste k chatke nepočul vyť ani jedného vlka. S veľkými , až nadmernými obavami došiel k chatke. Dvere boli otvorené. Opatrne, akoby vchádzal do hrobky a nechcel vyrušiť nebožtíka, vošiel dnu. Ležalo tam bezbranné, opustené, bez života, dotrhané, zakrvavené, špinavé, mesačným svitom ožiarené telo. Vedel, že to niekedy bola a už nikdy nebude Viola...



Jeden mesiac ležal v posteli a nič nevnímal. Čas preňho neexistoval. Myslel na to čo prežili a čo ešte mohli prežiť. Čo už mali naplánované a čo jej nestihol o sebe povedať aj nato ako ju chcel prekvapiť na ich prvé výročie. Oči mal opuchnuté od ustavičného plaču. S nikým nechcel hovoriť, nikoho nechcel vidieť. Iba Violu. Keď zaspal stále sa v nočných moriach vracal na tú noc keď našiel jej zohavené telo. Bol bledý, chorľavý, schudnutý od stáleho bdenia. Teraz už vedel že to boli vlci. Preto ich nepočul vyť na ceste ku chatke. Nechutilo im jej mäso, preto sklamané vrátili sa do svojich nôr.

Začal sa druhý mesiac od jej smrti, Gabriel začal piť a fajčiť. Nechodieval domou. Študoval nejaké okultistické, satanické, démonologické knihy. Veľa času trávil na chatke a pomaly chradol. Málo jedol, málo spal, málo odpočíval a veľa študoval. Spojením niekoľkých teórií si vymyslel rituál samovraždy, ktorá sa nemala chápať ako samovražda.

Prišiel na chatu. Začal ju pripravovať pre svoj rituál. Najprv nakreslil štyri kruhy. Každý bol smerom na jednu zo svetových strán. Preto svetových lebo ak existuje matka príroda vzdáva jej týmto česť najväčšiu akú pri smrti môže. Preto kruhy, lebo sú symbolom jednoty a celku. A keď sú nakreslené na kamennej zemi, je život a smrť celok. Kto sa nachádza v ich pôsobisku je v jednote medzi životom a smrťou. A keď môže byť v jednote počas života môže aj počas smrti. Štyri je silné číslo lebo sú štyria jazdci apokalypsy. Toto bude jeho osobná apokalypsa. Na Kruhy položil stoličku, lebo kto tlači na kruhy nakreslené na kamennej zemi, volá samú smrť. Vtedy začul šuchotať lístie a následne vlčie vytie. Už si pre neho idú. Po čase začali vyť úpornejšie a dokonca sa začali hádzať na dvere a okno. Gabriel sedel ani sa nepohol, iba čakal. Sem tam sa mu zdalo že udieranie na dvere je silnejšie ako inokedy. Musí to byť Silný a veľký vlk. Vodca svorky.

Prehnité dvere vydržali dlhšie ako by sa zdalo. A Vtedy Gabriel pochopil. Viola nechala otvorené dvere. Inak by teraz boli praskli keby na ne druhý krát útočili vlci. Dvaja vlci práve skočili do chatky cez okno, jeden veľký vchádzal cez dvere. Akoby sa škeril, otvorená papuľa, vycerené zuby, v očiach divá, zúrivá, nekompromisná smrť. Videl už len nemocničnú chodbu a na jej konci... Violu.



Gabriel zomrel vo veku 19 rokov. Približne o 4:44 ráno v jari. V ten deň nezomrel nikto iný na celom svete. Jeho pozostatky nikdy nenašli...

 Napínavý príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu