Rýchlo sa bez slova zdvihla a utekala po schodoch hore do izby. Cestou na zátylku zacítila dve malé zvedavé oči , ktoré hútajú či sestra hovorila pravdu. Otvorila dvere do izby a zvalila sa na posteľ. Zvykla si na posmešky, úškľabky a opovrhovanie. Smiali sa z nej pretože sa nevedela smiať spolu s nimi. Som iná pomyslela si . Priveľmi iná. Chcela byť sama a pri tom si tak veľmi priala aby s ňou niekto bol, niekto kto by jej porozumel. Bála sa ísť opäť do školy. Vidieť zasa tie výsmešné tváre. Zapla si hudbu a len tak ležala, samota ju hrýzla do líc ktoré krvácali.
Bolo pol piatej večer pomaly musela zísť dole na večeru. Vstala z postele a zbehla po schodoch tak potichu ako to len dokázala. Ako myška si chcela niečo ukradnúť z chladničky. A však z vedľajšej izby počula blížiace sa kroky. „Susan to si ty?, nechceš ísť s nami do mesta na nákup ?“ Mama vošla do kuchyne a chytila Susan za plece. „Nie ja nejdem, idem hore do izby mám veľa učenia.“ Šmahom ruky ju zotrela. Nemohla a nechcela. Opäť ten istý scenár vybehla hore do izby. Zaspala. Sníval sa jej čudný sen, všetky tváre zmiešané dohromady, farby tiekli po zábradlí a špinili jej ruky. V tom sa zobudila a vedela čo bude robiť. Z pod postele si vytiahla stojan na maľovanie a začala. Chcela sa s ním rozprávať chcela mu povedať ako ju bolí celý svet. A tak len maľovala. Štetec krvavil plátno červenou. Vtískal jej do očí slzy ktoré tak pálili. Po chvíľke však ustúpili a ona pochopila. Toto som ja. Ja patrím plátnu. Plátno len bezvýsledne mlčalo... Po chvíli sa jej na perách po dlhej dobe objavil úsmev. Chcelo sa jej tancovať. Nie je to choré učiť plátno tancovať ? Keď skončila, zlá nálada z nej opadla ako omietka ktorá na dome stála tak dlho. Cítila sa lepšie.
Ráno opäť musela ísť do školy. A však išla s radosťou, pretože vedela že ju plátno čaká doma a že ono jej nikde neujde. Bola iná, tak odrazu bola iná. Poobede keď prišla domov bola ako vymenená. Jej malá sestra za ňou dobehla s otázkou „Susan dneska sa mi v škôlke vysmievali že mám pehy. Ja už viac nechcem ísť do škôlky.“ Smutne povedala. Susan sa zamyslela čo mladšej sestričke poradiť a po chvíľke jej odvetila . „Hlavu hore Lucy sú to ľudia ktorý ťa nechápu ty si výnimočná, tvoje pehy sú krásne aj ja by som si také priala mať.“ Malá Lucy sa štrbavo usmiala a objala Susan. Potom sa zvrtla a už jej nebolo. Susan zostala sama sedieť v kuchyni a začala nad tým čo poradila sestre rozmýšľať.
Boli to ozajstní priatelia keď sa jej v škole vedeli smiať? Boli pre ňu viac živí ako obraz ktorý sa skrýva hore v izbe a mlčí. Nie ľudí nezmeníš, ale plátno to vieš oživiť v obraz. Sebavedomie sa nehľadá ľahko. Je omylom čakať že ľudia bez sebavedomia ho vedia rozdávať. Sebavedomie sa skrýva aj v neživých veciach, ktoré vieme oživiť len snahou.
„Povedala mi všetko , zverila mi každú bolesť a ja som ju za odmenu objal...“ dodal na záver
Neživá vec ožila. Obrazy mlčia a však len pre tých ktorí nemajú dar vidieť pod povrch ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár