Srdce a duša

Končí deň a noc sa blíži
už jej nikto neublíži.
Nik nezraní už jej dušu
už nenapne Amor kušu.
Zaborí tvár do vankúša
nech sa láska nepokúša.
nechce sa viac trápiť, kliať,
potoky sĺz prelievať,
nemá silu na ten cit
ktorý vie tak ublížiť.
Stále znova, od počiatku,
prežívať tú radosť krátku.
Krátku, rýchlu, prchavú,
zabalenú do krásneho obalu.

Sprvoti sa javí krásna,
svieti ako hviezda jasná,
neskorej však pohasína
a zrazu je duši zima.
Cíti všade starý cit,
slzami ho rýchlo zmyť.
Vyplavia sa staré chmáry
duši sa to stále máli.
Nemá ona pokoja
kým sa rany nezhoja.
Trpezlivo, s citom, jemne
zbavuje sa starých bremien.
Lenže nie je všemohúca
občas sa jej práca rúca.
Srdce spadne znova dolu,
ona ťahá ho z okovu
prázdnoty a samoty
a neznesiteľnej clivoty.
Keď sa chmáry z vnútra vyženú
duša dáva srdcu zelenú.
Nechá ho nech znova spadne
do okov tej lásky zradnej.
Keď sa prvý nápor citov vyparí
srdce za dušou sa dovalí.
Okamžite hľadá radu
ako oddialiť tú zradu.
Duša radu rýchlo dáva
a čaká zas slzí nával.
Diví ju to každý krát
že srdce sa lásky nevie vzdať.
Nechce ona nič zlé priať
len vie, čo tá môže napáchať.
Slzy, bolesť, otupenie
a strašlivé ľutovanie.
Vie však, že keď nie je láska,
ľudské vnútro ticho praská.
Potrebuje nežný cit
aby mohlo ďalej žiť.

Raz určite príde doba
keď začuje duša srdce volať:
nepotrebujem už žiadne rany viazať
toto srdce až do smrti bude so mnou kráčať.
Nenarobí nové rany
cítim že je to ten pravý.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu