Tak zvyknutí ukazovať lásku a pritom biť sa len do svojich pŕs a ľúbiť predovšetkým seba a ten zvrátený rebríček hodnôt je samé ja ja ja.
,,Nie, nie je žiadne ja, ja, ja!"
A znova.
Tak zvyknutí ľúbiť čo ako úprimne, i tak pichať dýku medzi rebrá a krútiť ňou.
Dávať veci na obdiv a pritom nič obdivné na nich nie je. Je to zosmiešnenie. Pohŕdanie vecami, ktoré stoja za to. Ak ich niekto zas nájde, hľadajú ich všetci a potom zovšednejú a sú znova len tými prázdnotami postavenými na obdiv, i keď len s tenkým leskom.
Tvrdiť nie a pritom myslieť áno. Nie je to zbytočné?
Odmyslieť si pohŕdanie či jasot a robiť spolu s mozgom i srdcom všetko cielene a podľa seba, podľa vlastnej hlavy, podľa svojho svedomia a možností. Nehrať sa. Ani na niečo, ani na nič, ani s ničím čo nemožno použiť v hre o niečo.
Povedz, čo je správne.
Ale nikto nepovie čo je. Možno áno, ale to nie je fakt, že to správne naozaj je. Správne veci sa robia asi veľmi ťažko, tých nesprávnych vecí, či rozhodnutí je predsa len viac.
Tak veľa myšlienok, čo sa len tak prevážajú hlavou. Nezakotvia nikde nadlho. Len tak preletia a urobia tú malú dierku, ktorá spôsobí hlbšie zamyslenie, ktoré sa nezastaví nadlho len pri jednej čiernej dierke. Spájajú sa, mútia hlavu. A pritom tie najhlúpejšie sú najviac čierne. Pri nich hlúpo dúmame hodiny. Poplačeme si, povieme si aké to je zúfalé a nakoniec to bude i tak dobré a práve preto, že sa to stalo.
Jeden malý prierez cez telo.
Všetci sme z toho istého.
Rovnaký materiál,
rovnak sme svoji.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár