Pred dvoma rokmi sa našim známym narodilo šteniatko. Bolo len jedno, nevedno prečo. Najprv chceli, že si ho nechajú, ale rozmysleli si to a chceli sa ho zbaviť. Zhodou okolností nám nešťastne zahynula Kensi, tak sme si to psíča zobrali my.
Bolo pekné, ale chladné novembrové predpoludnie. Vyrazila som pre nášho budúceho miláčika pešo- však tí známi nebývali ďaleko.
Keď som to šteňa uvidela, usmiala som sa, a keď som si ho vzala do rúk, začalo ma to hrýzť. ,,Jednoduché biele guľaté šteňa, ale plné života.´´ Cestou domov mi zaspalo na rukách. Teda v kabáte, lebo sa mi zdalo, že mu je zima, tak som si ho dala pod kabát. Doma som si ho hneď zobrala dnu a okúpala. Bolo také malé, že sa v pohode zmestilo do umývadla, a to som ho ešte držala, aby sa neutopilo. Dala som mu jedinečné a vystihujúce meno- Luna.
Luna bola od začiatku ako doma. Vôbec, ani nezakňučala, ani jeden jediný raz za svojou mamou. Všetko ju zaujímalo- od mačky po črepníky-nič nezostalo na svojom mieste. Bola najprv ubytovaná v kuchynke, lebo bola zima, tak aby neprechladla. Vtedy sme už my mali aj Bobsiho ,ktorý z nej bol nadšený a nenechal jej ani chvíľku pokoja. Až, nakoniec sa Luna naňho nahnevala a so svojimi ostrými zúbkami zahryzla do jeho veľkej kože. Tak, odvtedy mal Bobsi pred ňou rešpekt. Jój! A mačky? Tie pred ňou utekali o život! Bola jednoducho hyperaktívna.
Mesiace ubúdali a Luna rástla. Ja som s ňou začala cvičiť. A veru, takého múdreho a snaživého psa som ešte nikdy ani nevidela! Jednoducho spravila všetko, čo som jej rozkázala. A to som jej nemusela ani 3x ukázať, čo od nej chcem. Vedela to aj sama. Chodili sme na prechádzky, stále sme boli spolu- každý deň na mňa čakala v bráne aj s Bobsim, chodila za mnou- kam som išla ja, tam išla aj ona...ale hlavne, nikdy nesklamala. Dôverovali sme si navzájom. Nejakým spôsobom sme si perfektne rozumeli aj bez slov. Len sme sa na seba pozreli a vedeli sme, ako je tomu druhému a čo cíti. Lebo to ona vždy vedela, keď som bola smutná, prišla ku mne a túlila sa, keď som bola šťastná, poskakovala okolo mňa. Neverila som, že môže medzi psom a človekom vzniknúť takéto silné puto, ale Luna toho bola dôkazom.
Jedného dňa, ako každého iného, som prišla domov zo školy, a bolo mi divné, že neboli v bráne psy. Išla som ďalej a pribehol najprv Bobsi- ten sa mi, ako aj teraz, veľmi tešil. Luna ležala pred babkinými dvermi, zbadala ma a pribehla aj ona. Babka na to, že dnes je nejaká divná. Že ani jest nechcela a celý deň ma stiahnutý chvost. Hneď som ju prezrela, či nemá niečo zlomené alebo vyvrtnuté, ale nič také som nenašla. Nechala som ju oddychovať, myslela som si, že si len žalúdok pokazila. Ale nebolo to tak. Po pár hodinách som sa rozhodla s ňou ísť k veterinárke, lebo prestala piť. Napchala som ju do košíka na bicykli a vyrazila. Bola na tom dosť biedne, lebo keď sme došli, sa ani na nohy nevedela postaviť. Pani doktorka jej dala injekciu na uvoľnenie, lebo mala kŕče. A hneď jej dala aj glukózu v injekcii, aby jej začalo chutiť žrádlo. Navrhla mi, aby som jej kúpila glukózu v prášku a podávala každú pol hodinu cez deň rozpustenú vo vode.
Doma jej potom bolo lepšie, ale jest ešte stále nejedla a ani nepila. Pomaly som jej ani tlamu nevedela otvoriť, aby som jej mohla podať tú glukózu- ani injekčnou striekačkou. Bola na tom tak zle, že mi sama mamina povedala, že nemusím ísť na druhý deň do školy, aby som s ňou ostala.
Bol piatok a ja som už skoro ráno bola u nej. Pokúšala som jej podať znovu roztok glukózy, ale márne som sa snažila, bolo to len a len horšie. Celý deň som tvrdo drela, rozmýšľala, ako a čo vymyslieť, aby aspoň pila. No, nič. Zavolala som veterinárke a povedala, čo sa deje. O hodinu sme tam mali byť.
Prišli sme do ordinácie a dala jej znovu uvoľňujúcu injekciu. Luna už nevládala, tak si ľahla na stôl. Doktorka po vyšetrení rozhodla, že jej podá infúziu. Bola vysušená, lebo už 2. deň nepila. Trvalo to chvíľku, kým sa Luna znovu vzoprela a aspoň hlavu zdvihla. Po asi pol hodinke to už vyzeralo nádejne. Vytiahla jej zo žily ihlu, dala jej studený obklad a zalepila. Cestou domov na bicykli už Luna vnímala okolie, čomu som sa veľmi potešila. Ale to som ešte netušila, že tento deň bude pre ňu osudným...
Doma som ju znovu položila do kresla, v ktorom už ležala 3. deň. Spala pokojne asi 2 hodiny. Po zobudení ma čakalo nemilé prekvapenie. Vodu, ktorú vypila po príchode domov, vyvracala. Hneď som vedela, že to nebude dobré. Bola zima, tak som s babkou preniesla jej kreslo k radiátoru. Nech sa trošku zohreje. Bolo niečo po siedmej, tak som šla ešte do mojej izby dačo robiť. Ale ako som vychádzala z kuchynky a pozrela na Lunu, ona sa z asi posledných síl pozrela na mňa s jej tmavými očami, ktoré tentoraz neboli plné ohňa, ako kedysi, keď ma čakala pred bránou. Bolo to posledné ,,prosím, ostaň ešte so mnou´´. Išla som teda len na záchod a vrátila som sa.
Po mojom návrate Luna akoby nevnímala. Vedeli sme obe, že už nič nezmôžeme. Nie, neplakala som, nemohla som...nemala som na to silu. Ostala som s ňou až do samého konca a hovorila do uška ,,dobrá Luna, hneď sa to skončí´´. Trpeli sme dlho, kým sa to celé skončilo. Plameň v nej vyhasol a srdce po ťažkom boji dotĺklo. Z očí sa jej stratil život a vo mne ostalo prázdno. Bol to koniec niečoho pekného a zároveň strašného. Skúsila som ešte, či jej bije srdce, ale márne som hľadala, nenašla som ani známku života. Po jej odchode som ešte ostala s ňou a rozprávala jej o pekných veciach. Myslím, že sme spravili všetko, aby sme ju zachránili, a ďakujem aj pani doktorke, že to nevzdala.
Otec prišiel domov a na 2. deň sme ju pochovali na čestné miesto v našej záhradke.
Ten víkend bol najhorší a najsmutnejší v mojom doterajšom živote. Nikdy nezabudnem na psa menom Luna, pretože som si až teraz uvedomila, že to bol môj životný pes, akého už možno nebudem mať nikdy...A nehanbím sa za moje slzy, s ktorými som tento skutočný príbeh napísala...
Meno: Luna
Plemeno: kríženec
Dátum narodenia: 5.12.2005
Dátum úmrtia: 10.11.2006
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
2
to je smutne, ja mam psika a viem ako mi bolo tazko pri jej troch operaciach a zopar napadnutiach inymi psami. dobry blog
3
tiež sa mi stalo niečo podobné. mali sme jedenásťročného leonbergera a zomrel vďaka našej nepozornosti. prerevala som tri dni a náš druhý hafan 3 dni nejedol, už sú spolu tam hore.
Napíš svoj komentár
... viem ako si sa citila :´(