Nikdy sa nevydám...kvôli topánkam

Tak, začnem asi tým, že som sa už dlho nepokúsila napísať nič zaujímavé, teraz tomu nebude výnimka. Čítala som pravidlá správneho blogera a jedným z pravidla je „Nikdy nesmieš začať písať blog, len preto, že máš chuť písať bez myšlienky“. Dnes to prudko odignorujem.

Celý blog sa vlastne začal tým, že som dnes ráno nastúpila do autobusu a sadla si na jediné voľné sedadlo pri staršej pani. Tá decentne oblečená pani v najlepšom veku bola kedysi moja učiteľka v materskej škôlke. (to som sa asi musela rapídne zmeniť, keď si ma nezapamätala podľa výrazu tváre). Rozmýšľala som, že sa jej prihovorím, popýtam sa jej tie trápne frázy (Ako sa máte? Ako sa darí? Dúfam, že vám zdravie slúži...bla bla) no nakoniec som to zamietla. Viete prečo? Ono to má totiž taký príbeh.

Keď som bola malé ucho, naschvál som si obúvala topánky naopak ľavú na pravú, pravú na ľavú. Nieže by som bola hlúpe decko, čo si nevie obuť topánky normálne, ja som len.....proste túžila mať pravú na ľavej (ťažko sa to vysvetľuje). Moja babka ma zato bila utierkou po hlave „Kto sa bude zato hanbiť, že si jej 4ročná vnučka nevie obuť topánky?“. Nakoniec mi učiteľka (sediaca teraz vedľa mňa) povedala :“ Ak sa nenaučíš správne sa obúvať, nikdy sa nevydáš.
V tej chvíli (ja, ako 4ročné dievčatko sediace na stoličke) vzala som svoje topánky a obula si ich, tak naopak ako doteraz a vyplazila som jej jazyk.

Dnes je piatok 13teho a ja neverím na povery, ale teraz sediac pri tej (už starej) žene, premýšľam koľko percentná pravdepodobnosť je, že ma zakliala. Nemám chuť sa vydávať, najbližších...mmm 10rokov nie, a dnes do mňa prišla neskutočná chuť obuť sa znova naopak.

 Skutočný príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu