Tento blog je o jednom úryvku môjho mŕtveho príbehu, ktorý som na Vianoce, presnejšie 17.12., prepísal s odstupom dvoch rokov. Čítal som si tie nevyzreté hlúposti, ktoré hlavná postava perlila, čo ma po... povedzme, dvojsekundovom premýšľaní nakoplo k tomu, aby som to prepísal.
Výsledok, hoci sa uberá diametrálne odlišným smerom, ma prekvapil. Preto som sa ho rozhodol dať sem. A na rozdiel od mojej terajšej knihy je aj stráviteľný dĺžkou
Je to fantasy príbeh, ktorý sa odohrával vo svete počítačovej hry RuneScape. Po skoro roku som skončil, pričom som mal vymyslený krásny dej. Bola to však iba hlúposť z hlavy 14 ročného decka, ktoré nepoznalo pojem realita.
Ide vlastne o skopírovanie seriálu Joan od Arcadia o babe, ktorá sa rozpráva s Bohom.
Kokos... ja som to celé skopíroval a nemal som ani tú štipku slušnosti, aby som zmenil čo i len meno hl. postavy
Okolo septembra 2007
„Kto ste?“ opýtala sa
„Tá istá osoba, ktorá sa s tebou rozprávala včera.“
„Boh, však? Tak to mi pomohlo!“
„Ver vo mňa, a určite budeš žiť s lepším pocitom. Nie len voči mne.“
Joan premohol rovnaký pocit ako minulé ráno. Pocit znepokojenia a úzkosti, ktorý jej nedovoľoval povedať jediné slovo. Jediné, na čo sa zmohla bolo: „Ďalšia úloha?“
„Ani som ti nemusel pomáhať, aby si na to prišla sama“ povedal jej dozorca.
„Ja na podstatu veci prídem aj sama“
„Haha, takže sama, vravíš? Prečo som ti potom kázal neísť na oslavu?“
Joan si zrazu uvedomila, že skutočne netuší prečo tam nemala ísť. Jediný dôvod bol možno tento trest, ale za žiadnu cenu si nepripúšťala, že by bol ten pravý.
„To nieje ten pravý dôvod.“ odpovedal muž na jej myšlienky, „Ale práve kvôli tomu si teraz budeš musieť zmeniť v škole niektoré predmety“
„Čo?!?“ skríkla.
„Vymeníš živelné kúzla za históriu“
Joan bola zdesená, zdesenejšia než kedykoľvek predtým: „Prestať s tým čo ma baví?“
„Kúziel máš dosť, Joan. Skús niečo iné, napríklad aj niekomu pomôcť.“ Rozprával muž
„Komu?“
„Profesorovi Blackwoodovi. Po škole má krúžok histórie, stačí že tam zájdeš a zistíš, čo máš urobiť.“
„Len tak? Pre nič, za nič? Ak si Boh, mal by mi dávať rady, nie úlohy za ktoré aj tak nič nedostanem!“ okríkla muža Joan a ďalej už mlčala. Začala premýšľať nad celým významom celej tejto veci, ale nijako nemohla zistiť čo vlastne ON chce.
„Niesom tvoj pán, iba dozorca počas trestu. To znamená že ti nemôžem rozkazovať.“ Povedal po chvíli ticha.
„Takže to nemusím spraviť.“
„Ty to spravíš Joan, Ver mi“
„Toto je psychický nátlak! Tým že povieš že to spravím, ma zároveň do toho nútiš.“
„Si až príliš netrpezlivá. Skús aspoň jednu, dve úlohy správne splniť, a ak neprinesú výsledok, tak na ne proste zabudneš a budeš žiť ďalej.“
Joan nenapadal nijaký vhodný argument. Hlavou jej vírilo až priveľa myšlienok ohľadom Jeho, čo ju robilo ešte viac rozrušenejšou. Čo je to za pocit? A prečo to musím prežívať práve ja? premýšlala stále dookola, ale za žiadnu cenu nedokázala prísť na odpoveď, naopak vždy sa ešte viac znepokojila.
„Zdá sa, že už ti nemám čo povedať, takže môžme začať.“ Povedal po chvíli ticha muž, čím Joan prebral a vrátil z myšlienok naspäť do reality.
„Čakala som na to.“
.....
17.12.2009
„Kto ste?“
Muž neprehovoril, len sa kútikom úst usmial. Joan netušila, čo povedať. Hlavu jej zaplnilo až príliš mnoho myšlienok, príliš mnoho na to, aby ich dokázala všetky vnímať.
Až o chvíľu, a nevedela, či trvala pár sekúnd či celú hodinu, sa konečne spamätala.
„Presvedčte ma.“
„Joan, už včera som ti povedal, že ťa do ničoho nenútim. Nechcem ťa presvedčiť, je len na tebe, či mi uveríš.“
„Prečo potom to všetko? Keby som ja bola Boh, určite by som nevyužívala obyčajných smrteľníkov.“
„Ja viem. Ale je to až príliš komplikované.“
„Nie, neni!“ namietla Joan. „Nič neni tak komplikované, aby som tomu nepochopila. Hovoríš, že si Boh, no to ťa neospravedlňuje pred tým, aby si mi povedal, čo má toto všetko znamenať.“
Muž neodpovedal a Joan si uvedomila, že sa nič nedozvie. Nasledovala ho do vnútra sály, kde začali ďaleko od ostatných v tichu upratovať po nedávnej oslave.
„Včera sa ma kamarát spýtal, prečo sa už od rána správam tak divne.“ začala po chvíli rozprávať, viac na Tú otázku nemysliac.
„Bolo to potom, ako som sa ho asi dvadsiaty krát spýtala niečo ako „prepáč, čo hovoríš?“, aj keď som si to sama neuvedomovala. Len keď sa ma to konečne spýtal, tak som si spomenula, ako som dovtedy nevenovala okolitému svetu pozornosť. Na párty sa človek zabáva, myšlienky idú bokom, no v momente, ako sa to včera skončilo, nedokázala som náš rozhovor pustiť z hlavy. Celý deň, celú noc, dokonca i celú dnešnú školu som premýšľala: Ako to, že o mne vedel i to, čo nikomu nehovorím? Ako to, že som pri ňom mala taký zvláštny pocit, akoby všetko, čo hovoril, bola pravda už len preto, lebo to hovorí on?“
Ďalej nepracovala, len zamyslene hľadela na zvyšných pomocníkov niekoľko desiatok stôp od nich.
„Ľudia potrebujú cieľ, nejaký bod vo svojej budúcnosti, ku ktorému sa snažia dostať. Neradi sa ženú dopredu, ak tam nijaký bod nie je.“ Prehovoril tento krát muž pokojným hlasom.
„Mám na mysli, že ak si Boh, “ pokračovala Joan, a prvýkrát povedala slovo „ak“ obyčajne, bez irónie či pochybností, „že ak si ten Všemohúci, ktorý stvoril svet, musíš vidieť, aké ťažké je tomu všetkému, čo hovoríš, uveriť. Ísť v ústrety neznámu, to je to, čo práve robím. A práve preto som tak neistá a vystrašená. Veď to, čo mi tvrdíš, som doteraz považovala za nemožné. Nemôžeš odo mňa chcieť, aby som tomu uverila. Aspoň nie teraz.“
ktoré sa vám páči viac?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ale nie, druhé je lepšie, oveľa iné písanie, naozaj
ale bavila som sa na tom