Žiť neznamená žiť len pre seba. Aký je význam a miesto dobrovoľníckej činnosti v živote mladého človeka? - Hodžova Esej 2011

Takže tento rok som skúsil využiť svoje rozprávacie schopnosti na napísanie našej slávnej literárnej súťaže, ktorú sa každý rok pokúsi vyhrať nemálo študentov mojej školy. Hneď som však zistil, že eseje nie sú nič pre mňa. Viem písať príbehy, no to je všetko...
Vlastne z tohto som si urobil taký príbehík, no aj ten som musel zkrátiť na minimum kvôli hranici 1500 slov..
Nič no... ale za ten dobrý pocit mi to stálo


„Môžte mi veriť, fakt to robím rád. Viete, je to jedna z jediných vecí, ktoré ma napĺňajú – keď môžem niekomu pomôcť.”
Po svojich slovách som sa na okamih odmlčal a nechal priestor pre mužovu otázku, ktorá už dlho netrpezlivo pobrnkávala jeho perami. Kútik mojich úst bojoval s úsmevom. Nebolo to však tým, že by náš rozhovor bol vtipný, to ani zďaleka. Bol to ten typ úsmevu, ktorý väčšinou nevedomky máte, keď vidíte, že práve vďaka vám je život niekoho iného krajší. Hlavne ak je ten Niekto tak dobitý nešťastím takzvaného osudu, že sám seba ešte nedávno pokladal za ničaté nič, ktorého krédom bolo plaziť sa k nohám ľuďom a žobrať o peniaze.
Taký úsmev je na mne vidno zakaždým, keď niekomu pomôžem postaviť sa na nohy.
Bezdomovec si dal do svojich úst lyžičku teplej polievky, mojej polievky, a ako nabitý novou energiou sa ma spýtal: „Čo vás k tomu viedlo?“
„To je dlhý príbeh,“ povedal som a mávol som pred sebou rukou, akoby som tú tému chcel odohnať preč. „Je to celkom smutné... a tykajte mi, cítim sa tak menej staro.“
Už-už som mal na jazyku celý príbeh o tom, ako som začal pomáhať ľuďom na ulici, no vedomie, že by to náš rozhovor odplavilo do smutných vôd, ma zastavilo. „Proste som začal a to stačí, nie?“
Muž iba slabo zahmkal a znova sa ponoril do polievky. Ako jedol, začal som spomínať na všetko, čo som za posledný rok vykonal. Napadlo mi, ako by môj život teraz vyzeral, keby boli veci inak a ja by som nikomu nepomáhal. Je niečo, čo mi táto ochota vzala? Možno áno, no keď vidím mužovu spokojnú, hoci i zjazvenú tvár, myslím len na to, čo mi to rozhodnutie dalo.
Dalo mi priateľov. Ľudí, ktorým som ukázal, že sa ešte stále oplatí žiť a oni mi za to boli vďační. Nik iný totiž nedokáže prijať a následne si vážiť pomoc tak silne ako ľudia ulice.
„Chce sa vám spať? Kým dojete, môžem rozložiť gauč.“
„Vďaka,“ odvetil muž a ja som sa bez slov dal do práce. Vedel som, že rozprávať sa budeme zajtra, teraz chcel ticho a pokoj. Odkedy žil na ulici, každý deň prežíval v dave ľudí a každú noc v dave ostatných bezdomovcov. Pojem „ticho“ u neho už dávno stratil význam.
Muž si ticho môjho bytu vychutnával. A ja s ním. Nebolo to ticho trápne, ani ticho samoty, ale ticho pohodlné, vďaka ktorému sme sa obaja cítili príjemne oddýchnuto už pred spánkom.
Ešte predtým než sme sa uložili spať, sa ma spýtal: „Povieš mi zajtra, prečo to robíš?“
„Ak mi vy poviete svoj príbeh,“ usmial som sa a plný očakávaní do nového dňa som zavrel dvere na spálni.

Za ten mesiac to bol už tretí bezdomovec, ktorého som prichýlil. Predtým som bol dobrovoľník v útulku, no po čase mi kruto došlo, že to miesto človeku na ulici predošlý život nenavráti, len zmierni utrpenie, ktoré prežíva. Ja som však chcel viac. Chcel som, aby sa tí ľudia postavili na nohy a nikdy viac neprežívali zo dňa na deň.
Preto som z času na čas jednu zo stratených duší zobral domov, dal jej nové oblečenie, jedlo, vodu, no hlavne som sa snažil využiť svoj dar srdečnosti, aby som ju vrátil z chodníka na cestu. Áno, vzalo mi to mnoho vecí a šancí užívať si život ako moji rovesníci. Ale pravdupovediac, nechýba mi nič z toho...
Nechýbajú mi materiálne veci, obrovská plazma, dom na pláži na Ibize či superrýchle Lamborghini. K väčšine týchto ľudí nebol Boh spravodlivý, prečo by potom mali trpieť neprávom? Ja som si svoje peniaze nijak nezaslúžil, nech teda nepatria len mne, ale aj tým, ktorí ich potrebujú viac. Radšej sa budem vyžívať v radosti v očiach bezdomovca z kúska chleba než sa promenáhovať na ulici v kabriolete, ukazujúc, že peniaze zo mňa robia nadčloveka.
Nechýbajú mi čierne pľúca, zničené srdce či tvrdá pečeň.
Takto som spokojný...

Zobudil som sa na zvuk tisícok dažďových vojakov, keď sa márne pokúšali rozbiť moje okno. Po chvíli, počas ktorej som sa rozpamätával na predošlý deň, som rozospato zamieril do obývačky a...
Nebol tam.
Tak trochu som to čakal. Vždy to tak trochu čakám. Nie každý sa dokáže zobudiť v neznámom byte a nespanikáriť. Ten muž sa bál, že sa ráno nebudeme poznať. Je to ako keď s niekým hráte šach, no pani Povinnosť zaklope na dvere jedného z vás a vám neostáva nič iné než hru odložiť. Keď sa však k rozohratej partičke po pár hodinách vrátite, figúrky vám pripadajú ako z iného sveta a celú stratégiu, ktorú ste predtým usilovne kuli v mysli, musíte pripravovať odznovu.
S bezdomovcami, ktorým som pomohol, to takto bolo skoro zakaždým. Ja som bol zvyknutý, ale u nich mal tendenciu prevládať pocit, že ráno zo mňa bude niekto iný, nie ich kamarát, s ktorým si deň predtým tak rozumeli. Našťastie sa mi stalo len občas, že by ušli. Väčšina mojich kamarátov bez domova ostala, hoci sme sa skoro vôbec nepoznali. A ak som sa náhodou zobudil a obývačka bola prázdna, bol som stále rád, že som aspoň na chvíľu niekomu pomohol.
V to ráno som si len smutne povzdychol a opäť sa vnoril do svojho stereotypu. Časť mojej duše sa však ako kliešť držala myšlienky, že sa muž vráti. Potreboval som niekomu opäť pomôcť, aby som sa necítil osamelo ako posledné dni. Avšak krátko pred obedom, keď ma z ustavičného písania pobolievala hlava, zrazu zazvonil zvonec a ja som sa vytrhol zo sveta mojej knihy. Keď som otvoril, zaliala ma vlna radosti, pretože to bol jediný človek, ktorého som v ten deň mohol očakávať. Bol späť.
„Chcem sa vám... ti s niečím zdôveriť,“ povedal po pár okamihoch tichého hľadenia do mojich očí. Už to neboli podradené oči, aké mal včera, keď som sa mu ponúkol na pomoc, ale oči muža, ktorý sa pomaly staval na nohy.
Moja predtucha ma nesklamala. „Poďte ďalej.“
Vnútri sme sa usadili rovnako ako minulú noc, no tentokrát mu denné svetlo odokrylo celý môj byt, ktorý bol vtedy pokrytý rúškom tmy. Najprv sa zahľadel na trojicu obrazov na stene, potom na husle, ktoré mi občas spríjemňovali dlhé chvíle, a nakoniec na veľký kancelársky stôl so stovkami papierov a počítačom uprostred nich.
„Čo robíš?“ spýtal sa.
„Som spisovateľ. Zaujímajú ma osudy ľudí a rád im pomáham. Píšem o ľuďoch, ktorým Boh zobral domov.“
„Prečo?“
„Dúfam, že si tak viac ľudí uvedomí, aký je svet nespravodlivý. Peniaze z nás nerobia ľudí, ale zabíjajú ich podstatu. Žijeme obklopení materialistami a to sa mi nepáči. Chcem dať peniaze tým, čo ich potrebujú.“
Mužove oči znova odbehli k husliam na mojej poličke. Chvíľu na ne túžobne hľadel, potom sa obrátil na mňa so slovami: „Mojej rodine boli peniaze bližšie ako ja sám.“
„Poznám ten pocit,“ priznal som skleslo. „Kedysi som žil v naivnej predstave, že svet je dokonalý a každý je ku každému milý. Práca v útulku popri škole mi však zmenila celý obzor. Boli to ako dva odlišné svety, ktoré som dennodenne striedal. Akoby mi to pomohlo dozrieť a nebyť také dieťa ako som bol. Keď som sledoval, ako sa ľudia ako vy trápia, začal som byť sám opatrnejší a to mi dosťkrát pomohlo.“
Človek si cenu svojho života uvedomí iba vtedy, keď na vlasté oči vidí, ako ľahko oň môže prísť. Stačí len zhoda okolností, ktorú voláme náhoda, a váš hrad z piesku plný prepychových spální, s garážou na športiak a veľkou terasou môže nečakane zmyť vlna, po čom ostanú princ a princezná sami na opustenej pláži, bez domova, bez nádeje na šťastný život.
Muž chcel niečo odpovedať, ale jeho pohľad opäť zablúdil k husliam. Hoci boli staršie ako ja sám a i z niekoľkých metrov na nich bolo vidno ryhy spôsobené zachádzaním s nimi ako s vrecom zemiakov, bolo na nich niečo, čo muža priťahovalo. Boli ako dva magnety.
„Chcete ich?“ spýtal som sa, zvedavý, či na nich bude vedieť hrať.
„Kedysi som neskutočne rád hrával,“ odpovedal a nato si smutne povzdychol.
Pomaly som sa postavil z kresla a prešiel k poličke so starými huslami. Každým krokom, ktorým som sa k nim približoval, som čoraz viac dúfal, že na ne muž bude vedieť hrať. Nie ako ja, ja som nikdy nevedel ani uchopiť sláčik do ruky, pre neho by to však mohol byť spôsob, ako sa o pár stupienkov vyšplhať po rebríku života.
„Chceli by ste byť pouličný huslista? Nebudete v takej biede,“ spýtal som sa keď som husle zobral do rúk a začal kráčať naspäť.
„Veľmi rád.“
Usmial som sa. On sa usmial tiež. Len niekoľko svalov na tvári a pár sekundový pohľad stihli vytvoriť príjemnú atmosféru, v ktorej v jedinom okamihu zapustilo korene naše priateľstvo. Už vtedy som bol rád, že muž bol so mnou, že som mu mohol pomôcť. Veď aký zmysel by mal môj život, keby som žil len pre seba?
Neviem... a ani to nechcem vedieť.
Pretože to priateľstvo trvá dodnes.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu