už by si sa nikdy nevrátil.
Sú to len lži, ktoré vieš dobre splietať
aby si mi ublížil?
Sú to len prázdne slová.
Pretože ja viem, čo naozaj cítiš.
Tak prečo nemôžeme začať znova?
Áno, ja viem, že ty tomu neveríš.
Ale vždy je nejaká nádej.
Nádej, ktorá nás spolu spojila.
Zachoval si sa ako zlodej.
Vzal si mi to, čomu som verila.
Keď teraz hľadím na dúhu,
Ktorú som videla ako dievča malé,
Vidím inú, tú druhú,
Hľadím na ňu stále...
Už tam dávno nie je sedem farieb
Je to iba hmlistý závoj...
Ako šmuhy maliarových malieb,
Na ktorý sa mu vylial nejaký nápoj.
Chcem pozbierať plačúce mraky.
Spraviť z nich závoje, ktoré klamú.
Potom spraviť prvé kroky.
Zabudnúť, že si ma tu nechal samú.
Čas plynie neustále
A svet okolo mňa sa mení
No teraz je práve...
Chvíľa, kedy sa všetko zmení
Je jedno, kde ťa hľadám,
Ty nie si nikde k nájdeniu.
Kvôli tebe takmer nespávam,
moja duša nepríde k spaseniu.
Nie, kým ťa nenájdem,
Kým oči tvoje neuvidím.
Nie, kým ti nepoviem,
Všetko to, čo k tebe cítim.
Ešte sa musíš naučiť, čo je to smútok
A potom porozumieš tomu, čo je to bolesť.
Naša nehynúca nádej je ako potok.
Nemôže ho zastaviť nijaká podlá lesť.
A naše uplakané oči náš osud zmenia.
Viem, že len spolu budeme šťastný obaja.
Vtedy sa zahoja všetky zranenia...
Keď budeme spolu, ty a ja.
No ty aj napriek tomu,
Prebúdzaš sa zo sna do neznámeho sveta a späť.
Stále máš oči iba pre tú modrú oblohu.
Tak roztiahni krídla a leť!
Ty sám vieš, že pokiaľ to zvládneš,
Odídeš a už sa nevrátiš späť.
Nakoniec to, čo hľadáš nájdeš.
Tak odíď, ale odíď hneď!
Čas ubieha nám obom a...
ja ho viac nepremárnim.
Už zrejme nie sme – ty a ja.
Je mi to jedno, aj keď samú seba raním.
Ale keď sa prebudíš z toho sna,
Zistíš, že to isté hľadáme.
Keď sa vrátiš, ja už nebudem doma
A potom zrejme jeden druhého navždy strácame.
Verím, že vďaka tlkotu našich sŕdc v temnote
Sa určite budeme môcť stretnúť ešte raz
Možno potom sa už nebudeme topiť v samote
A budeme spolu už celý čas.
Teraz už verím, že raz sa stretneme
Pod vlajkou našej spoločnej bolesti
A čarovne krásnej nehynúcej nádeje.
Potom už môj život bude plný radosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
jin15
28. 2.febuára 2010 14:13
No aj ty pises anhodou velmi dobre niektore verse su uplne uzasne
Napíš svoj komentár