Želanie

Bol to deň ako každý iný. Ráno škola a množstvo povinností. Do odovzdania koncoročných prác zostávali už iba tri dni. Mala som ju už spravenú dávno ale stále som ju musela čítať a kontrolovať aby som na niečo nezabudla. Išlo mi o veľa. Získať prácu v miestnych novinách, to bol vždy môj sen. Ale predsa. Hlásia sa tam stovky študentov a bol by naozaj zázrak keby spomedzi všetkých vybrali práve mňa. Moja práca musela byť najlepšia. Nemohla som sa spoľahnúť na náhodu ani na zázrak. Bola to jedinečná príležitosť a ja som nemohla dovoliť aby mi prekĺzla pomedzi prsty. Stále som do nej hľadela až ma z mojich myšlienok niekto vytrhol.
„Určite to dobre dopadne. Tvoja práca bude najlepšia zo všetkých, tak prestaň čítať a poď sa prejsť, musím ti niečo povedať.“
„No dobre idem, ale iba na chvíľu ešte si to musím prečítať, zajtra to chcem odovzdať a musím sa uistiť, že to bude dobré.“
„Mala si to odovzdať už dávno. Mala si to napísané do dvoch dní odo dňa, kedy nám to zadali.“
„Áno mala ale medzitým som to veľa krát pozmenila a teraz neviem, či som neurobila zle.“
„Určite nie.“
Shuichi sa na mňa pozrel vážnym pohľadom a hodil mi kľúče od domu. Vlastne urobil dobre, že ma zavolal von. Bola som celá vystresovaná. Potrebovala som pauzu a pri ňom som vždy na všetko zabudla. „Tak dobre.“ Odvetila som a spoločne sme vyšli na ulicu. Ani som sa nemusela pýtať kam máme namierené. Presne som to vedela. Shuichi ma vzal do nášho parku. Bolo to odľahlé miestečko, kde nikto nechodil, pretože tam neviedla cesta. Nachádzalo sa na samom konci a bolo až za stromami. Vlastne to bolo niečo ako hranica medzi parkom a lesom. V plote bola malá diera, cez ktorú sme sa prešmykli ako myšky. Potom sme prešli pár krokov a ocitli sme sa na prekrásnej lúke plnej kvetov. V jej strede bol mohutný osamelý strom. Tam sme sa aj spoznali. Ako malá som to miesto objavila keď sme sa sem presťahovali. Sadla som si pod ten strom, pretože som si myslela, že je čarovný. Priala som si aby som si tu našla dobrého priateľa. A v tom z toho stromu spadol malý čiernovlasý chlapec. Tak sa začalo naše priateľstvo. Moje želanie sa vyplnilo.

„Pozri. Dnes je na oblohe hádam najviac hviezd. “
„Máš pravdu, sú ich tu milióny.“
Rozmýšľala som aké by to bolo keby sme ja a Shuichi tvorili pár. Vždy sa mi páčili anime, kde boli dvaja zaľúbený ľudia a spoločne prekonávali všetky prekážky a nech sa dialo čokoľvek nakoniec si k sebe našli cestu. Predstavovala som si aké by to asi bolo keby sme aj my dvaja.....Shuichi! On ma naozaj pobozkal. Ani som si to neuvedomila ale stalo sa to. Naozaj mi dal bozk. Úplne ma vyviedol z miery. Bolo to presne ako som si predstavovala, vlastne nie, bolo to oveľa krajšie.
„Mizuki, milujem ťa.“
Nevedela som sa spamätať. Bolo to akoby mi môj mozog zapol úsporný režim. Dlho trvalo kým naspäť nabehol. Pozrela som sa mu do očí a nevedela som, čo povedať. Nemusela som. Moje pery to spravili za mňa. Nahla som sa k nemu a začali sme sa bozkávať. Bolo to krásne. Srdce mi búchalo akoby chcelo vyskočiť z hrude. Chcela som kričať od radosti. Tisla som sa k Shuichimu, keby sa to dalo tak by som sa doňho prevtelila. On ma držal v náručí a spoločne sme cítili ako jeden druhého milujeme. Úplne som zabudla na všetko, čo ma trápilo. Nedokázala som na nič myslieť iba na neho.
„Pozri, padá hviezda. Želaj si niečo.“ Pozrela som sa na nebo a naozaj. Padala hviezda. Ešte nikdy som to nevidela na vlastné oči. „Ale ty si ju videl prvý, ty by si mal mať prianie.“
„Venujem ti ho.“ Pozrela som sa znovu na hviezdy a potom na neho. Prajem si aby sme zostali navždy spolu.
„Mizuki musím ti niečo povedať.“ Pozrel sa na mňa a jeho pohľad sa náhle zmenil. Teraz v ňom bol smútok. Zľakla som sa. Jeho hlas znel veľmi vážne. Nevedela som ako zareagovať. „Tak vrav.“ Tak vrav? Toto som zo seba vypustila? Ja som neuveriteľná.
„Mizuki dnes ráno mi prišiel list.“
„Aký? “
„Spomínaš si na moju prácu? No profesor Akimoto poslal kópiu do Francúzka a dnes ráno prišla odpoveď. Prijali ma ako redaktora. Budem mať vlastnú rubriku. Do pätnástich dní mám poslať odpoveď.“ V tom akoby mi vrazil dýku do srdca. Mala som radosť, že ho prijali ale v Európe? Veď je to milión kilometrov od Okinawi. „Myslím, že by si mal tú ponuku prijať. Je to pre teba veľká príležitosť.“
„Áno ale to by znamenalo odísť od teba.“
Čo som mu mala na to povedať? Nemohla som povedať: Zastaň pri mne, zahoď jedinečnú možnosť a stvrdni v Okinawe. „Milujem ťa a na tom sa nič nezmení. Ale nemal by si zahadzovať životnú príležitosť, akú ti ponúkajú vo Francúzku.“
„Mizuki......nikdy na teba nezabudnem a prisahám ti, že sa vrátim.“
Moje hodinky ukazovali polnoc. Ležali sme v tráve a obaja mlčali. Vždy sme si mali čo povedať ale teraz bolo naše menu prázdne. Pozerali sme sa na hviezdy a ja som stále myslela na jeho slová „Milujem ťa.“ a potom som si spomenula, že mi onedlho odíde.

Nastal čas, rozlúčiť sa. V srdci som mala množstvo pocitov ale teraz bol najsilnejší iba jeden. Strach. Bála som sa, že môj život už nebude mať zmysel. Už nikdy nenájdem človeka ako je Shuichi. Už sa nikdy nezamilujem.
„Dovidenia Mizuki. Prisahám ti, že sa vrátim. Prisahám na všetko čo mi je sväté.“
„Budem ťa čakať.“ Objala som ho a dala mu letmý bozk na pery. Nemohla som spraviť nič viacej. Ak by som sa s ním začala bozkávať nemala by som silu pustiť ho do Francúzka. Ale on to predsa urobil. Zlomil ma. Otočila som sa mu chrbtom aby som sa nemusela pozerať do jeho prekrásnych zelených očí. Ale on mi chytil ruku. Stisol ju pevne akoby si ju chcel vziať so sebou do lietadla. Začali sme sa bozkávať a ja som opäť cítila, že sa naše telá spoja v jedno. Nemohla som dýchať. Do očí sa mi hrnuli slzy a nemohla som to zastaviť. Nezvládala som to. Mala som dojem, že sa onedlho zrútim ak neodídem ale nemohla som. Nemohla. Nemohla. Nemohla.
„Posledná výzva pre cestujúcich do Francúzka.“ Letuška vyhlásila do mikrofónu a Shuichi ma pustil. Prehodil si cez plece batoh a pomaly odchádzal. „Shuichi počkaj! “ Zakričala som na neho a on ako aj letuška, pri ktorej zastavil. Pribehla som k nemu a dala mu na krk moju retiazku. „Bude na teba dávať pozor. Nech budeš kdekoľvek moje srdce bude s tebou. Milujem ťa.“ „Aj ja ťa milujem Mizuki.“

Dostala som miesto redaktorky v miestnych novinách a o tri mesiace som sa stala šéfredaktorkou. So Shuichim sme si pravidelne písali listy a telefonovali ale nenahradilo to chvíle strávené spolu. Vždy po práci som šla na naše miesto a sedávala som opretá o strom. Aspoň tam som sa necítila taká osamelá. Dni ubiehali a Shuichi sa stále nevracal.
Určite sa mu v Európe darí veľmi dobre a má množstvo práce, preto mi už tak dlho neodpísal a nezdvíha ani telefonáty. Keď sa nad tým zamyslím aj ja mám množstvo práce a zajtra máme uzávierku.
Prišla som domov a prehrabala sa v pošte. Reklama, reklama, znovu reklama.....čo je toto? Nejaký list.
Vážená slečna Mizuki Kobayashi,
S ľútosťou vám oznamujeme, že Shuichi Akira bol zabitý pri plnení svojich povinností. Pri svojej práci, ktorá bola jeho životom sa mu jeden výskum stal osudným. Vo svojom závete ste bola spomenutá jedine vy a preto celý jeho majetok spadá do vašich rúk......

To nie je možné! To musí byť zlý vtip. On nie je mŕtvy. Nemôže byť. Pozrela som sa do obálky a v nej bol priložený ešte jeden list.
Moja drahá Mizuki,
V deň, keď čítaš tento list, som už na druhom svete. Chcem aby si vedela, že som prijal túto prácu z vlastnej vôle. Vedel som o všetkých rizikách, ktoré na mňa čakajú ale bolo to pre mňa životne dôležité. Viem, že to pochopíš. Bojoval som za to, v čo som veril. Prisahal som, že sa k tebe vrátim a teraz som svoj sľub porušil. Prosím odpusť mi. Nikdy som ťa neprestal milovať a myslieť na teba. Si pre mňa všetko na svete a dúfam, že sa spolu stretneme v ďalšom živote.
Ďalej chcem povedať, že som plánoval po mojom návrate požiadať ťa o ruku. Prikladám prsteň, ktorý som dal vyrobiť len pre teba. Je to hviezda. Naša hviezda, ktorú sme videli padať, keď sme si po prvý krát povedali „Milujem ťa.“
P.S. Tvoju retiazku som mal celý čas pri sebe. Dodávala mi nádej aby som vytrval, pretože som vedel, že raz budeme opäť spolu.
Zbohom moja milovaná. Buď šťastná.

Oči mi zaliali slzy. Bol to čistý priestrel. Guľka mi prenikla presne do srdca. Rozbehla som sa do parku a začala kričať. Chcela som kričať a preklínať všetko a všetkých, ktorí mi ho vzali. Obviňovala som sa, že som mu dovolila odísť. Bola to moja vina, keby som mu povedala, že nechcem aby odišiel, možno by zostal a nič by sa nebolo stalo. Áno. Všetko je to moja vina. Keby som mu to povedala bol by teraz nažive. Ležala som v tráve a pozerala sa uplakanými očami na hviezdy. Spomínala som na všetko, čo sme spolu zažili. Naše prvé stretnutie, naše prechádzky, rozhovory...
Ten pocit viny, ktorý som cítila bol až príliš silný aby som mohla pokračovať ďalej. Nie! Život bez neho už nie je život. Načo žiť, keď nemám dôvod. Bol si pre mňa všetko a teraz som tu zostala sama. Čo mám robiť? Ja tu nechcem zostať. Chcem ísť za tebou. Chcem opäť cítiť tvoje dotyky, chcem sa pozerať do tvojich očí. Tá bolesť ma zabíja...
A v tom to prišlo. Ako blesk z jasného neba. Hviezda, ktorá padala v ten deň. Priala som si aby sme zostali navždy spolu. „Stretneme sa láska moja. Stretneme sa spolu hneď teraz.“ Rozbehla som sa rovno po lúke. Bežala som a bežala. Myslela som len na jediné. Pôjdem za mojim milovaným. Dobehla som až na útes a zostala stáť. Pozerala som sa dolu. Nebolo tam nič, len skaly a piesok. Hlboká priepasť, ktorá sa zdala takmer nekonečná. V mysli sa mi stále prehrávali spomienky a list od môjho Shuichiho. Všetky tie krásne slová, čo napísal, vety, čo sme si povedali keď sme boli spolu, všetko čo sme prežili. Skočiť? Alebo neskočiť? Áno, mala som spomienky čo mi po ňom zostali, ale čo z toho keď to všetko tak bolí? Matka mi vravela "Zíde z očí, zíde z mysle." Ale ja naňho nikdy nezabudnem. Po celý život by som si to musela vyčítať. Skočím. Opäť sa stretneme. Na krajšom mieste, kde budeme už navždy spolu, kde nás nič nerozdelí.
Hodila som sa do tej hlbokej priepasti bez konca. Padala som a padala. Vtom som ho videla pred sebou. Zdvihol ruky akoby ma chcel dolu chytiť. Usmial sa na mňa a ja som naposledy zakričala „Milujem ťa Shuichi! “

 Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu