Pokúsim sa teda na to odpovedať.
V živote sa naozaj môže stať, že človek je tak posilnený, že si už myslí, že dosiahol všetko. Už všetko videl, všetko zažil. Potrebuje si teda vytvoriť akýsi štandart, ktorý mu dopomôže k lepšej sebarealizácii. Stáva sa to tak, že človek napríklad ide skúšať pracovať do niečoho nového. Nového prostredia, kde zažije zmenu, ktorú prirodzene očakával po nejakom možno dlhodovom útlme. Musím aj ja povedať, že táto zmena vôbec nie je príjemná. Človek sa stále vracia v myšlienkach do toho predchádzajúceho stavu, a v podstate je to pochopiteľné, pretože ešte to v ňom, vo mne, ak mám byť osobný, doznieva.
V zabehaných chodníčkoh človek veruže má odvážne plány. Ale postupom času ako je človek starší, už nemáva prehnané ambície, ale stáva sa trochu krotkejším, a ako by som povedal, možno o trochu viac realistickejším. Svoje očakávania nemá až také, aké boli kedysi. Snažíme sa byť opatrní. Tam, do čoho som sa kedysi pustil s vervou, teraz čakám na prahu domu a niekedy naozaj že váham, ktorým smerom sa mám vydať.
Raz sa mi stalo, mal som ísť na jedno stretnutie. A vždy do všetkého som šiel s odhodlaním, že si aspoň popálim prsty, ale sa mi stalo, že som sa otočil. Nechcel som to teda. Vôbec. Nešlo o to, či som napríklad mal z toho dobrý, alebo zlý pocit. O pocit nejde, ja to beriem ako čistý sentiment, pretože pocity sú na základe možno nejakého úspechu alebo neúspechu. Je čas niečo pokaziť, je čas niečo napraviť. Keď niečo napravíme, pravdepodobne predtým sme to teda pokazili.
Človek na začiatku má prehnané sebavedomie, kým sa nezačne krotiť. A je to dobré,pretože uvidel niečo nové, čo spôsobilo možno zmenu jeho doterajšieho myslenia, v ktorom teda sa nachádzal. Každý pochopiteľne má v sebe vlastný svet. To je nepopierateľné, pretože všetci vnímame realitu inak. Kto tvrdí opak, klame, a veľmi. S kýmkoľvek sa rozprávaš, nikto s tebou nebude zdieľať vo všetkom podobný názor. Jednak formuje takto seba samého, jednak formuje priamo či nepriamo teba.
Dodáva ti sebavedomie, že to, čo robíš, robíš správne. Ale je dobré mať prehnané sebavedomie, kedy človeku všetko len vychádza? Kedy každý jeho známy príde naozaj načas na dohodnuté stretnutie, a nikdy ho nik neodmietol, alebo nesklamal? Je teda sebavedomie moje hnacím motorom za mojimi úspechmi, ktorými možno namotivujem človeka, ktorý nevie kde sa má pohnúť, aký si má vypracovať program, a ja mu môžem takto priamo či nepriamo pomôcť? Nie raz sa mi to stalo, a ja som za to vďačný.
Som vďačný veľmi aj za tieto nekonečné rozhovory, ktoré trávim vo dvojici, pretože mne to dáva zmysel. Počuť ženský pohľad na vec je na nezaplatenie. Rozprávať sa s niekým s kým to má zmysel, je niečo, čo človeku dáva pocítiť božiu prítomnosť v tomto svete. Aký je tento svet? Tento svet je dobrý, alebo skazený? Je bohatý, alebo chudobný? je morálny, alebo nemorálny? Je smutný, alebo vidíme v ňom radosť? Častokrát zlý koment, zlé hodnotenie človeka môže nabudiť k tomu, aby sa vypracoval ešte viac. Všetko je na uhle pohľadu.
Prehnané sebavedomie môže čiastočne ničiť ľudskú dôstojnost v tom zmysle, že človek obkopený spoločnosťou, ktorú z nejakého dôvodu potrebuje mať pri sebe, sa stane osamotený, opustený, s nekonečnými otázkami.
Záverom poviem toľko, že človek sa má vždy držať mierne v úzadí, aby neklesol na duchu, ale zároveň aby nelietal v oblakoch, keďže z jedného aj druhého častokrát to pravé vytriezvenie môže bolieť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár