No. spomenul som teda veselý zážitok z detstva, s ktorým som vyrovnaný, a tomu majiteľovi, čo mi spôsobil zdravotné následky som odpustil. To som spomenul len na okraj tohoto dnešného sobotného príbehu, pokúsim sa teda niečo k téme napísať. O čo teda ide.
Hovorí sa, že raz vstúpi do tvojho života človek, ktorý dokáže vyryť veľkú brázdu v tvojom živote, celkom nechcene. Ani sa nevnucuje ti do pozornosti, proste nič, ale ty cítiš, že ten človek akokeby bol osudový. Samozrejme, tomuto názoru, všeobecne zaužívanému, musím podotknúť, predsa môžeme, alebo nemusíme vôbec veriť, záleži to v mnohom napríklad na našom emocionálnom, alebo inak psychickom aktuálnom rozpoložení, ako sa nachádzame v danej situácii, či dokážeme napríklad čeliť každodennej realite ktorá nás obklopuje, alebo presne naopak. Snažíme sa hľadať tie pomyslené úteky z reality, kedy si človek vie zakrývať oči a maskovať úspešne svoje vlastné pocity, ktoré maskuje pred ostanými, a takto v sebe ich nepríjemne potláča, a to sa nikomu nepáči.
Nemusí to byť zrovna životná partnerka, proste je to človek, ktorého možno si donedávna nepoznal, možno žije v tvojom okolí, ale netušil si o niekom takom, a zrazu máš si toľko toho povedať, máte toľko toho spoločného. Lenže tak, ako ťa niečo príjemné spája s tým človekom, že proste cítiš akúsi súhru, možno jednotu, vedieš spoločné rozhovory, cítiš že v niektorých okamihoch si proste dozrel mentálne, ľudsky, emocionálne, a mohli by sme takto menovať ďalej, zisťuješ, že na toho človeka akosi už nevieš zabudnúť.
Muža prirodzene ženská pozornosť veľmi zaujíma. Normálna vec, a v ženskej spoločnosti sa cítim veľmi dobre.
Predsa to ale človeka zabolí, kedy niečo dostane nepríjemné od ktorého to nečakal vôbec. Možno s tým ako keby podvedome počítal, ale že to príde, nebral ani ako krajnú možnosť, beztak možno pri niektorých neúspešných pokusoch, kedy vie, že nezaznamená úspech, ako by si veľmi želal, aj keď skúsenosť, aj tá zlá, je predsa potrebná, aby sme boli zas v niečom pevnejší. Povedzme si narovinu, človek sa neučí napríklad tým, že neustále vyhráva. To nie je o tom. Človek ktorý prijme tú prehru vie, že sa morálne, ľudsky, v neposlednom rade aj emocionálne dostal zas kdesi na inšiu úroveň, ktorá pre neho môže znamenať víťazstvo.
To vysvetľuje napríklad to, kedy človek síce nedovedie niečo do úspešného konca, ale toľko do toho investoval ľudskosti, lásky, že ak to obohatí niekoho iného, on sám sa stane bohatým na city, na lásku, na mier, na ľudskosť. Mnohí si myslia, že len úspechmi si vydobyjem nejakú pozornosť, ale nie je to pravda. Človek, ktorý častokrát padne, ale ešte viac vstane má väčšiu silu ako človek, ktorý síce vyhral, ale pre úspech ako tak neobetoval v podstate nič. Keď nevie, čo je to prehra, nikdy neokúsil poriadne víťazstvo. Koniec koncov mi to spomína aj jeden citát, na ktorý som kedysi písal recenziu, že človek bez občasnej prehry si nevychutná víťazstvo.
Práve na základe tejto skúsenosti mnohí ľudia, ktorí nejako zbohatli, dostali sa na nejakú inšiu úroveň, začínali na tých najmenších pozíciách, kedy sa stravovali možno z nejakého kúska chleba a čistej vody z fľaše, dúfajúc, že raz predsa len aj na nich sa usmeje šťastie, len treba dúfať, veriť vydržať. Toto všetko mi hovorí duchovné prežívanie života a biblické texty, ktoré ma pobádajú k aktivite. Nie, aby som zbohatol na majetku, ale aby som zbohatol na láske, pretože ako som nie raz spomínal, v láske platí nerovnica. Čím viacej lásky rozdáš, tým viacej ti ostane, a to nepoprie nik z nás.
Skúsenosť teda nás tak učí o niečo navyše, a vieme dobre, že práve tí najhorší ľudia sú schopní ti dať tú najlepšiu lekciu. Nepriamo tak by som to dal do súvisu s prirovnaním, ale chcem to povedať v kontexte, že práve toto je odpoveď na otázku, prečo sa protiklady priťahujú. Ony sa v podstate nepriťahujú vôbec ak neberieme fyzikálne a niektoré gravitačné zákonitosti, toto spadá pod vedeckú problematiku, a nie vo vzťahoch... to s tým nemá nič spoločné.
Záverom spomeniem toľko, že ten, kto odpustí, ten aj zabudne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár