Preklikával som si staršie, blogy, ktoré som napísal, tuším v predminulom roku, a narazil som teda na článok, ktorý teda znie, či sa dá utiecť pred samým sebou. Keďže je to vcelku zaujímavá filozofická záhada, pokúsim sa nateraz na ňu dať primeranú odpoveď. Možno viacerí poznáme presne, detailne, čo konkrétne tieto slová znamenajú.
Poznáme zmysel týchto slov, no vieme dobre, že niekedy je, ako píšem, ľahšie ujsť pred sebou samým, pred našim svedomím. Je niekedy veľmi ľahké opustiť niečo, alebo ešte horšie, niekoho, nie preto, lebo ten človek zlyhal v našich očiach, ako sa to dá celkom prirodzene predpokladať v takýchto situáciách, ale práve preto, lebo chceme utiecť pred samým sebou.
Nie každý človek dostal v živote to, čo potreboval. Je samozrejme na mieste otázka, či je potrebné dostať nie to, čo si žiadame, nad tým som sa už zamyslel, ale to, čo potrebujem. Niekedy je človek tak zhýčkaný dobou že vplyvom rozličných potrieb našich rovesníkov, susedov, kamarátov, a neviem ešte koho, koho proste máme v našej blízkosti, a je súčasťou nášho života, považuje...
Považuje cudzie potreby za svoje potreby, považuje cudzie želania za svoje želania, ktoré teda si osvojuje. Je pravda, že človek sa názorovo rokmi mení. Aj ja som v istom čase mal nejaké názory, ktoré som ale menil. Je pravda, že napríklad tak desať rokov dozadu, päť rokov dozadu, a keď porovnám terajšiu dobu, mám celkom iné myslenie, aké som vtedy mal. Je to dobré, lebo zostať v nejakom stereotypnom zmýšľaní, len preto, lebo mi to vyhovuje, je veľmi zlé.
Takto človek možno hľadá akúsi pomyslenú únikovú cestu, pretože hľadá si cudzie vzory, čo je zaiste fajn. Isto to človeku dokáže mentálne pomôcť, pretože on sám ti to takto nepovie.
Takto mám pocit, že človek dokáže účinne ujsť pred sebou samým. Ujsť pred sebou samým naozaj niekde mimoriadne ďaleko, presne tam, kde sa bude poznať dobre len on.
Ešte v lete som mal záľubu, dá sa povedať že to neskorého decembrového termínu, po sviatkoch začnem znova, ak to počasie dovolí, chodieval som behať v prírode okolo môjho sídliska. Tam som sa spoznal bližšie s kamarátkou, v ktorej cítim veľkú oporu, akú som nezažil, ani keď som chodil s frajerkou. Myslím to vážne.
Tam, aj keď sme sa spolu bavili, alebo aj keď som tam bol celkom sám. Možno niektorí ľudia tam prišli so psom, alebo si tiež zabehať ako ja, som nechal prúdiť tok myšlienok. Pozeral som sa do nebies. Rozmýšľal som nad sebou samým, kde sa vlastne hýbem, ktorým smerom. Robím niečo zle? Ak človek aj robí niečo nie dobre, ako to mám spoznať?
Kade mám kráčať, keď sám neviem, kde konkrétne speje moja cesta. Ako mám žiť tak, aby som napríklad zajtra bol aspoň o trochu šťastnejší v tomto smutnom prostredí, kde jediné, čo ma drží, je pravda moja rodina, niekoľko mojich priateľov, ktorých mám veľmi rád, a na niektorých som sa bytostne citovo upol, a v neposlednom rade isto nevynechám ani vieru v Boha, pravidelnú modlitbu sv. ruženca, pri ktorej myslím na všetkých tých, ktorí azda zdieľajú podobný osud, aký zdieľam ja.
Záverom vyjadrím tieto myšlienky. Častejšie sa stáva, že dostávame to, čo nepotrebujeme. Dostávame dávku strachu, dostávame podnety pre náš plač, dostávame ostré pohľady, ktoré rozvíjajú naše nechcené myšlienky. Bez toho, aby človek možno pocítil trochu šťastia tam, kde to prirodzene najviac potrebuje.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár