1. Nikdy od nikoho nič neočakávajte.

2. Nedávajte si falošné nádeje.

No. Pridávam v túto pomerne neskorú nedeľnú hodinu ďalší článok, v ktorom teda rozoberám pomerne pálčivú spoločenskú otázku, a to, že ako píšem, nikdy od nikoho nič neočakávajte, a nedávajte si falošné nádeje.

Možno to trochu vyzerá dosť pesimisticky. Možno je to pesimistický pohľad, a vyzýva priamo k tomu, aby človek bol napríklad individualista, nespoliehal sa na nikoho a na nič, a naplno veril a dôveroval predovšetkým seba samému a svojim mentálnym a psychickým schopnostiam. Avšak aj toto sa samozrejme dá poprieť, vyvrátiť, negovať, a presnejšie povedané, usmerniť trochu na správnu cestu. Ako, to sa pokúsim vysvetliť v nasledujúcich riadkoch.

V súčasnej dobe sme tlačení do individualizmu, to znamená, že sám si vyber, čo konkrétne chceš študovať, sám si nájdi prácu, zober sa, a rob niečo, musíš so sebou niečo robiť, v tomto ti pramálo kto pomôže, nespoliehaj sa na niekoho, koho nepoznáš, skús začať sám od seba, niečo si predsa vymysli. Povedať je to najjednoduchšie, ale realizácia v praxi predsa len dá poriadne zabrať.

Toto sú najčastejšie vetné frázy, ktorými mnohí predsa podľahnú, a človek v tomto kontexte sa nemusí cítiť najkomfortnejšie. Dôvod je veľmi jednoduchý, a predsa zložitý práve v tom kontexte, že človek si plne uvedomuje svoju neschopnosť, napriek tomu že niečo vie deklarovať čosi zo svojho nie v superlatívoch, ale v miernom nasadení určite. Je to pravda aj preto, lebo človek prirodzene musí mať aj nejaké to zdravé sebavedomie, aby nebol stále v niečom unížený, ale aby bol aspoň ako tak na úrovni. 

Tu vidím aj ja, že nejaký materializmus tu nehrá veľmi rolu, pretože byť na úrovni na nejakej mentálnej aj psychickej odolnosti nie je otázka výšky príjmu, pretože aj bohatí ľudia viac menej sa nielenže dokážu správať ako prvotriedne trosky, ale tak žiaľ aj žiju, a nepriamo to proste vedia aj dokázať svojím prístupom v živote. proste ide o to, že človek pokiaľ je na nejakej duchovnej výške vie hravo rozpoznať, či sa rozpráva s človekom, ktorý vie, čo môže sám od seba očakávať, ktorý pozná svoje hranice, svoje bariéry.

Práve preto, ako spomínam, je dobré, kedy človek od niekoho niečo neočakáva. Nechcem explicitne naznačiť v týchto riadkoch to, že nikdy, pretože výraz a pojem nikdy, evokuje absolutistické a ohraničené riešenie, ponad ktoré, poza ktoré už proste nejestuje nijaké riešenie, a viac menej v danom kontexte sa nachádzame vo finálnom riešení nejakého problému, nejakého statusu, teda stavu, v ktorom sa nachádzame, čo môže samo o sebe evokovať to, že musíme sa urýchlene rozhodnúť, na čej strane konkrétne stojíme, čo pochopiteľne nie je vôbec jednoduché, ako sa to zdá.

A človek čím viacej napríklad niečo odkladá, a myslí si, že danú situáciu hravo zvládne a veľmi jednoducho vyrieši, práveže opak sa častokrát stane pravdou, a potvrdzuje to predsa aj napríklad moja osobná skúsenosť, a to v konkrétnom ponímaní to, že niečo si myslím, že je to pomerne jednoduché, veď to nič nie je. Niečo na spôsob šokovej terapie, že stane sa napríklad nejaký úraz, a človek je tým taký šokovaný, proste je v šoku, emocionálnom rozpoložení zo sekundy na sekundu, že síce vníma bolesť, vníma to, že niečo zlé sa stalo, ale berie to na ľahkú váhu v dôsledku emocionálneho aktuálneho rozpoloženia, kde v podstate nedokáže rozumovo posúdiť svoje mentálne rozpoloženie, ani citové, a všetko sa to akosi zlieva do jedného, čoho dôsledky si samozrejme plne bude uvedomovať neskôr. S tým, že možno ani neskôr, kedy človek vychladne, si to možno neuvedomí.

Jeden problém môže tu vystanoviť.

Je viacero riešení na nejaký problém, ktorý nie je nejako absolútne ohraničený možnosťami. Proste je dobré, kedy človek má na výber. Väčšinou, aj keď má na výber, je to veľmi striktné, a hrá to v neprospech. niečo ako v škole. Keď sa budeš dobre učiť, zmaturuješ, keď sa nebudeš dobre učiť nezmaturuješ, tak si vyber, čo je pre teba prednejšie.

jedno je potrebné na to, aby človek v živote nejako rástol, a tá škola je proste v niečom akýsi základ, ktorý ponúka elementárne schopnosti, práve preto aj základná škola po anglicky sa označuje ako elementary school, po nemecky grundschule, proste to je nejaký základ.

Hoci je pravda, že v škole sa nedozviem praktické poznatky o tom, ako mám žiť vo svete, ktorý nedbá o to, že som sa dobre učil na škole, dával pozor, mal dobrú dochádzku, slušne sa správal, keď vniká do prostredia, ktoré mu neponúka rozvoj, ponúka mu len prácu, ktorá ho nešľachtí, ale skôr ponižuje, pretože jediné je to, že pracovať treba, ale to, či človek má zažiť akýsi renesančný rozvoj, teda pocit znovuzrodenia, obrodenia, kde človek spozná iných, na ktorých mu postupom čase záleží, a bude záležať, na ktorých si zvykne, kde si vybuduje dobré vzťahy, ktoré ho predsa posunú ideovo a najmä v myslení vpred, a nie dozadu.

Záverom chcem povedať, že hoci píšem v kontexte dvoch rád, aby si človek nedával falošné nádeje, a aby od nikoho nič neočakával, dobre vieme, že človeku dobre padne, keď niečo dostane a aj keď niečo odovzdá človeku, ktorého má rád, a na ňom mu záleží. Nech sa vám darí.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár